Hovorili sme s ním pomocou piatich arabských fráz, ktoré nám napísala jeho právnička na ústrižok papiera. Pre každý prípad sme ich mali poruke, na bočnom stolíku v kancelárii. Aj Yazan bol stále poruke a bokom súčasne. Jeho slovenčina bola na tom podobne ako naša arabčina. Ale ruky a nohy máme, tak sme sa koniec koncov vždy voľajako už len dohodli. Niekoľkokrát za deň placho klopal na kanceláriu. Zakričali sme „ďalej“ a keď sa nikto neozval, vedeli sme, že to bude Yazan a rád by cigaretky. Tie mal tiež odložené u nás – bokom, aby mu ich voľakto nečmajzol. Stane sa aj také občas.

No áno, mali sme v Útulku svätej Lujzy živého Sýrčana. Teda – Palestínčana zo Sýrie. V našej spoločnosti už má takmer všetko svoj štýl, od oblečenia cez výchovu až po prácu. V tejto „súčasnej reči“ by Yazanova rodina mala doslova útekový životný štýl. Lenže útek nemá štýl. Tak sa táto rodina postupne jeden po druhom pod tlakom vojnových udalostí preutekala až do Nemecka. Dvadsaťročnému traumatizovanému chlapcovi sa to podarilo ako prvému, avšak z kultúrneho šoku a samoty zrazu zabúdal kde je, začal sa túlať až zostal úplne dezorientovaný. Až tak, že urobil, čo by nečakali ani najpremyslenejšie a najtajnejšie bezpečnostné zložky. Nastúpil na vlak v Nemecku... a objavil sa na Slovensku. Sám by sa zrejme ani nebol našiel a túlal by sa od vidím do nevidím, ale objavila ho polícia. A tu sa jeho príbeh zasekol.

Dajme šancu utečencom
Chýba ešte 5 318,4 €

Dajme šancu utečencom

Liga za ľudské práva

Pomáhame utečencom, ktorí na Slovensku žiadajú o azyl, ako aj tým, ktorým už bola poskytnutá medzinárodná ochrana. Snažia sa tu žiť, naučiť sa slovenský jazyk, nájsť si prácu, začleniť sa do našej spoločnosti... začiatky sú ťažké a my našim klientom pomáha ich prekonať a viesť plnohodnotný život.

Yazan sa celkom bezprizorne ocitol na Slovensku bez rodiny, bez priateľov, bez znalosti jazyka. A to už ani neutekal. Vlastne sa len tak táral, bol stratený, doslova. Keď ho tu objavili, v momente nasledovalo vyhostenie (na papieroch) a následné zaistenie. Jeho prípadu sa v zaistení na Slovensku ujala Liga za ľudské práva. Snažili sa urýchliť proces Yazanovho zlúčenia s rodinou a zlepšiť mu čo najviac pobyt na Slovensku. Legálne sa do Nemecka vrátiť bez stratených dokladov nemohol. Jeho rodine bola v Nemecku poskytnutá ochrana. To isté pred časom už platilo aj pre Yazana, lenže čo s tým, keď on sám si svojpomocne ochranu predĺžiť nedokázal. Doba čakania sa môže ťahať roky. Yazan nie je vysokoškolský profesor, ani lekár, či inžinier, takže sa o neho krajina až tak nezaujíma, veď načo by im aj bol.

Mladý muž strávil niekoľko mesiacov v zaistení až sa ho zázrakom aj napriek rozhodnutiu najvyššieho súdu podarilo dostať von. Jediné miesto, kde sa ho boli ochotní ujať a na ktorom mal povolené ostať a čakať na rozhodnutie ohľadom víz z Nemecka bol nakoniec Útulok svätej Lujzy na Slovensku. Dvadsaťročný chlapec z úplne inej kultúry, z normálneho rodinného aj sociálneho prostredia bol nútený žiť v útulku pre chorých a liečiacich sa ľudí bez domova.

Takto sa k nám dostal. Udomácnil sa, pofajčieval v záhradke, prechádzal sa hore dolu po areáli, pomáhal nám s upratovaním a keď sa mi náhodou podarilo vysmoliť nejakú arabskú vetu, vždy ho to rozosmialo. Keď uvidel bicykel, nasadol naň a štrikoval si osmičky bicyklom pár metrov k bráne a nazad. Hrával s nami Človeče, nehnevaj sa, klientom na vozíkoch pomáhal horedolu po schodoch. Keď boli na obed trebárs jaternice, občas sme sa zamysleli, ktovie ako je na tom Yazan s náboženstvom, ale kým sme to začali riešiť, všetko spucoval.

Nemal nárok takmer na žiadnu lekársku starostlivosť. Potreboval psychiatrické lieky. A možno by ich vôbec nebol potreboval, keby okolnosti jeho presunu k nám neboli tak veľmi stresujúce a keby tu k nemu úrady nepristupovali ako k ohrozujúcej a nežiaducej veličine.

No veď dobre, lebo nebárs. Úprimne povedané, predstava Yazana ako nebezpečného asociálneho živlu je viac než komická. V útulku sme počas tých mesiacov, čo u nás žil, riešili rôzne konflikty. Však veď tie sa dejú všade. On ale nikdy nebol ani ich aktérom, ani ich nebol účastný. Ani len trošíčku.

Klienti a klientky si ho postupne tak trochu adoptovali. „Ideme upratovať park, zober aj Yazana, nech tu netrčí jak kól v plote,“ alebo „Kávu, tu máš Yazan. No – že kávu ti dávam!“ Alebo také úplne obyčajné: „Poď už na tú cigaretu. Veď čo tu budeš.“ Alebo: „Keď mi s niečím pomôžeš, nehovoríš ďakujem. Ja – ďakujem, ty- prosím. Alebo ešte- nech sa páči.“

Bol veľmi tichý spoločník, ale čakával nás pri bráne, keď sa striedali služby, aby nám podržal dvere. Občas ho prišla navštíviť mama z Nemecka, inokedy arabsky hovoriaci dobrovoľník. Yazan sa musel pravidelne raz týždenne hlásiť na polícii, s čím mu pomáhala jeho právnička a sem tam aj náš milý šofér, keď ona náhodou nebola k dispozícii. Ale inak sme čakali a čakali a čakali, že čo. A čakali. A čakali. Sám nemohol ísť nikam, lebo by zablúdil a tak trávil celé mesiace na tých našich pár metroch štvorcových.

Ale jeho rodina si ho nedala. Mama raz jednoducho vypochodovala z Nemecka, zastala pred bránami útulku a vzala si syna na prechádzku. Teraz už je pravdepodobne doma pri svojich.

Maj sa pekne, milý Yazan.

Podporťe naše aktivity v prospech utečencov TU