Samozrejme to nebude vzdelávací systém či dodržiavanie základných hygienických návykov, ale predsa sú tu niektoré oblasti, ktoré na tunajších ľuďoch obdivujem a myslím si, že sú v nich lepší ako my.Ešte skôr ako prejdem ku konkrétnymi bodom, rada by som zdôraznila, že nebudem prirovnávať Afričanov k Európanom, pretože som nenavštívila všetky krajiny Afriky (ani Európy), nepoznám všetky kultúry v rámci týchto dvoch kontinentov a nemám rada generalizovanie. Budem sa teda vyjadrovať k rozdielom, ktoré som sama subjektívne vypozorovala počas môjho života na Slovensku či Čechách a v Tanzánii.

Rodina je každý, kto žije v mojom dome

Deti Afriky
Chýba už len 2 547,45 €

Deti Afriky

Deti Afriky SK

Potrebujeme Vašu pomoc pri zakúpení postelí a nábytku pre internát strednej školy Yedidia v Tanzánii, ktorý bude zriadený pre dievčatá a študentov so zdravotným postihnutím z chudobných rodín.

Tento životný postoj obdivujem hneď od svojho prvého pobytu v Tanzánii. Je to skutočne tak, že v Tanzánii siahajú hranice rodinných príslušníkov ďaleko za tých skutočných rodinných príslušníkov. Znásobené je to ešte tým, že ľudia sa tu medzi sebou bežne oslovujú „kaka yangu" či „dada yangu", teda môj brat či moja sestra.

Len v dome riaditeľa, v ktorom sama žijem máme okrem jeho vlastných detí ďalších sedem adoptovaných a toto číslo stále rastie. Niektoré z nich síce majú skutočných rodinných príslušníkov, no tým, že sa o nich nestarajú, si ich jednoducho náš riaditeľ osvojil za vlastné a spolu so svojou manželkou sa o nich aj tak starajú. A to nevravím o všetkých tých učiteľoch, ktorí dočasne prebývali u nás doma, jedli s nami večeru či pomáhali s domácimi prácami ako skutoční členovia domácnosti.

Niekto by síce oponoval, že riaditeľ našej školy je ojedinelý prípad a že to tak všeobecne neplatí, no ja si myslím, že ojedinelý nie je. Veď koľkokrát sa stretávam s tým, že deti v našej škole, ktoré sú úplne z iných miest, žijú v Dongobeshi u svojich ujov či tiet alebo len nejakých známych, aby mohli chodiť ku nám do školy.

A prečo si myslím, že je to lepšie ako u nás? Jednoducho preto, že vidím ako to ľudí učí myslieť aj na tých druhých. Ako sa tu ľudia neuzatvárajú do tej pomyselnej bubliny „môj dom", „moje deti" a viac ma nezaujíma, ale naopak, ako sú ochotní otvoriť dvere svojej domácnosti tým, ktorí to práve potrebujú. Veď úprimne, kto z nás by si len tak prisvojil deti z ulice, keby videl, že sa o nich nemá kto postarať?

Ako sa delí jedna čokoláda medzi pätnásť detí

Druhý obrovský obdiv, ktorý k tejto kultúre prechovávam, je schopnosť deliť sa. A teraz, aby som nevyzerala príliš naivne (predsa len tu žijem nejaký ten mesiac), samozrejme aj tu sa stretávam s tým, že ľudia sú lakomí, sebeckí alebo s tým, ako si deti navzájom kradnú perá či ceruzky v škole. Ale na rovinu, je to u nás iné?

Čo ma ale konkrétne fascinuje, je neuveriteľná schopnosť deliť sa z mála. Neraz sa mi stalo, že som domov priniesla jednu čokoládu a tých pätnásť detí si ju medzi seba spravodlivo podelili a ešte priniesli aj časť pre mňa. Alebo som v škole dala za odmenu nálepky jednému žiakovi a na druhý deň ich mala na zošitoch nalepené celá trieda.

Ja sama si spomínam, ako som sa občas nechcela deliť s jediným bratom a keď sa pozriem na deti tu, tak sa skutočne za tento svoj postoj hanbím. Opäť nehovorím, že je to tu tak vždy, ale schválne, skúste priniesť do dvadsať člennej tanzánskej rodiny jedno kilo ryže a jedno kura a uvidíte, že sa ujde aj vám.

Čas je tu pre mňa, nie ja preň

Keď človek začne študovať rozdiely medzi našou a tanzánskou kultúrou, jedným z prvých, ktorý si všimne, je odlišné vnímanie času.

Na rozdiel od nás, Tanzánčania nežijú pre čas, ale vnímajú, že čas tu bol stvorený pre nich na to, aby sa im podriadil. Samozrejme to má svoje úskalia, napríklad keď potrebujete niečo narýchlo vybaviť alebo aby sa každý dostavil na meeting včas. Vtedy by ste boli najradšej, aby sa Tanzánčania v stotine sekundy zmenili na nás a vy ste mohli pokojne pokračovať vo svojej dennej agende a plánoch.

Ale prečo si myslím, že niekedy je tento tanzánsky postoj k času lepší ako ten náš? Pretože vnímam, ako tunajší ľudia nepodliehajú stresu z toho, že nestíhajú a že už stihli od rána vybaviť päťdesiat mailov, tridsať telefonátov a ešte raz toľko ich čaká a musia kvôli tomu odložiť obed na neurčito. Alebo že si musia naplánovať meeting na to aby si mohli naplánovať všetky zvyšné meetingy do konca mesiaca. Nie! Tu si každý nájde čas na jedlo (pokiaľ na to má prostriedky), prestávku, návštevu rodiny či priateľov, ranné alebo večerné chvály a modlitby či len tak posedieť a pokecať.

Na záver, aby ste nemali pocit, že život v Tanzánii je raj na zemi a že všetci Slováci a Česi by sa mali zmeniť na Tanzánčanov (len to prosím nie!), samozrejme aj tu sa denne stretávam s ľudským správaním, ktorému nerozumiem, neschvaľujem ho a opäť si subjektívne myslím, že je zlé. Ale aby sme si neklamali, to isté zažívam a pozorujem aj u nás doma. A samozrejme nie všetko je čierno biele a aj v Tanzánii sa nájdu ľudia, ktorí ani podľa jedného z týchto popisovaných bodov nežijú. Skôr som vám chcela priblížiť to, čo si o tanzánskej kultúre a konkrétne o jej pozitívach myslím. Alebo som tento článok napísal sebecky len preto, že som sa sama potrebovala zamyslieť nad tým, čo by som sa chcela od tunajších ľudí naučiť a prevziať si to do svojho života, keď sa vrátim domov.