Riaditeľka neziskovej organizácie Dss-MOST, Andrea Beňušková: „Klientom nedokážeme pomôcť. Dokážeme im vytvoriť len podmienky pre tréning k lepšej samostatnosti. Klient si buď pomáha sám alebo si pomáhajú navzájom.“

Milá darkyňa, milý darca, prečítajte si, prosím, o našich začiatkoch od roku 1995 až po dnešné fungovanie MOSTu, pre koho sme tu a komu pomáhame.

Ďakujeme za Váš dnešný dar. Vaši MOSŤÁCI, Zuzana Zatloukalová

Samostatnosť, nie samota
Chýba ešte 3 412,82 €

Samostatnosť, nie samota

Dss-MOST, n.o.

Ľudia s duševnou poruchou žijú medzi nami a ich počet narastá. Pre niekoho každodennosť, pre iného výzva - nadviazať medziľudský kontakt, cestovať MHD či zmysluplne tráviť voľný čas. Pomôžme ľuďom s duševnými poruchami viesť samostatnejší každodenný život.

Dom sociálnych služieb MOST, n.o.: Trénujeme samostatnosť

„Aby ľudia s duševnou poruchou boli s nami a nie sami..." Môžeme potvrdiť, že krédo Dss- MOST, vystihuje realitu tohto vľúdneho a priateľského zariadenia, ktoré sme navštívili v bratislavskej Petržalke. Okrem sociálneho poradenstva poskytuje bohatý program v rehabilitačnom stredisku a tiež podporované bývanie, o čo je stále mimoriadny záujem. Za rozhovor ďakujeme jeho riaditeľke PhDr. Andrey Beňuškovej a odbornému vedúcemu podporovaného bývania Mgr. Adamovi Kurillovi.

História MOSTu sa začala písať v roku 1995, kedy štyria pracovníci začali klientov učiť ľudové remeslá. Projekt sa časom zmenil na neziskovú organizáciu a tá na dom sociálnych služieb. Vznikla profesionálna organizácia, ktorá poskytuje spektrum sociálnych služieb a má zmluvu s bratislavským VÚC. Dušou celého projektu až po jeho súčasnosť je jeho riaditeľka PhDr. Andrea Beňušková. „Keďže som pracovala na psychiatrii, dobre som poznala vtedajšie prostredie. Vedela som, že pre pacientov s duševným ochorením nič iné okrem nemocníc neexistuje. Bola som odhodlaná vytvoriť tento projekt aj keď ma všetci odhovárali, že sa to nedá. V istom čase sa mi podarilo zohnať peniaze a priestory, mala som aj potrebné odhodlanie. Mohla som sa do projektu naplno pustiť. Keby som túto energiu venovala niečomu inému, stál by už obrovský kostol. Bolo to nesmierne náročné, " úprimne priznáva aj po rokoch.

Pre navštevovanie Dss-MOST nie podstatná adresa trvalého pobytu. Z hľadiska ľahkej dostupnosti do zariadenia, je samozrejme lepšie, ak žijete v Bratislave alebo v okolí. „Naše zariadenie je určené pre dospelých ľudí, ktorí trpia závažným duševným ochorením, najčastejšie z okruhu schizofrénie alebo z okruhu afektívnych porúch, napríklad depresií. Ale prichádzajú k nám aj klienti, ktorí majú zmiešané diagnózy alebo telesné postihnutie spojené so psychiatrickou poruchu. Čo majú spoločné, je skúsenosť so psychiatrickou starostlivosťou, pretože sú pacientmi psychiatrie. Ďalšou podmienkou je, že musia byť v tzv. kompenzovanom stave. To znamená, že sa musia liečiť, užívať lieky a dobre spolupracovať so svojim ambulantným lekárom. Ten napokon dáva aj odporučenie na pobyt v našom zariadení."

Cesta pacienta

Ak sa obrátite na MOST prvýkrát, v objednanom termíne na vás čaká sociálny poradca alebo psychológ, ktorý s vami urobí úvodný pohovor. Tento proces nazývajú ako cestu pacienta. Ide o sociálne poradenstvo, kde uvediete, čo by potrebovali, čo vás trápi, akú máte predstavu. Po diagnostikovaní vás odborný pracovník oboznámi s jednotlivými službami. Poskytne vám základné informácie a nasmeruje na konkrétnu sociálnu službu vhodnú na začiatok. Ak zistí, že nemajú službu, ktorú potrebujete, odporučí vám iné zariadenie. Podľa Andrey Beňuškovej veľa ľudí nemá predstavu o tom, čo všetko je k dispozícii. MOST si podľa nej ľudia spájajú najmä s rehabilitačným strediskom a podporovaným bývaním. „Sociálne poradenstvo, ktoré je pre bežný život častokrát nevyhnutnosťou, napr. ako a kde si môžu ľudia nájsť prácu, sa často opomína. Našou úlohou je robiť v tomto smere neustálu edukáciu - vzdelávanie." V rámci sociálneho poradenstva môžete získať od sociálnych pracovníkov mnohé rady a kontakty aj na odborníkov z iných oblastí. Komunikácia o problémoch, ktoré vás ťažia, je veľmi dôležitá.

Dom sociálny služieb poskytuje široké spektrum služieb: sociálne poradenstvo a asistenciu, rehabilitačné stredisko, podporované bývanie a psychologickú ambulanciu, ktorá je určená najmä avšak nielen pre ľudí duševnou poruchou. Služby vníma A. Beňušková ako nástroj na zlepšenie kvality života a dosiahnutia najvyššieho možného stupňa samostatnosti. „Psychotické poruchy majú často za následok zmenu osobnosti a prežívania. Prejavujú sa určitými poruchami v myslení. To sa odrazí aj v praktickom živote, že si človek postihnutý touto poruchou ťažko organizuje svoj voľný čas alebo povinnosti, ktoré ho čakajú či už na úradoch alebo inde. Má problém s afektivitou, vyjadrovaním emócií, ktoré môžu byť minimálne.Z toho vyplývajú ťažkosti v komunikácii s druhým, môže sa im zdať ako čudný. Svoje sociálne vzťahy a väzby už nedokáže udržiavať a postupne ich stráca. Nemenej podstatné je zázemie, ktoré je často poznačené psychickým ochorením jedného člena. Pre rodinu sa môže stať určitou záťažou. Je ťažké naučiť sa akoby znovu žiť a prijať svojho blízkeho, ktorý je poznačený psychiatrickým ochorením. Musia sa naučiť spoznať mieru, čo môže robiť samostatne a v čom mu už treba pomôcť." Práve z týchto dôvod je dôležitá aj edukácia rodiny. MOST realizuje stretnutia s príbuznými klientov vždy raz za mesiac v stredu o 16.30 h.

Samozrejme, veľa záleží aj od toho kedy a v akej fáze ochorenia sa klienti dostanú do zariadenia. „Často k nám prichádzajú pacienti veľmi mladí po prvom či druhom ataku, iní v strednom veku, kedy už majú svoje životné stereotypy a tréningom sa snažia udržať stratené zručnosti. Prichádzajú aj ľudia v preddôchodkovom veku, ktorí tu hľadajú miesto na plnohodnotné plnenie svojho voľného času."

Rehabilitačné stredisko

Ak budete v pohode chodiť do zariadenia MOST ráno o 8.00 h a vydržíte v ňom absolvovať aj popoludňajší program, ktorý býva do 16.00 h, ste podľa jeho riaditeľky pripravený na ich ďalšiu službu, a tou je rehabilitačné stredisko. Ponúkajú ho aj tým klientom, ktorí majú záujem o podporované bývanie. Väčšinu programu tvoria dielne (výtvarné alebo keramické). Program sa pripravuje vždy na mesiac dopredu. K dispozícii je aj na ich webovej stránke.

Tzv. štrukturovaný program zastrešujú odborní pracovníci, zväčša psychológovia, ktorí poskytujú aj špeciálny tréning psychických funkcií. Druhú časť si klienti zabezpečujú sami, napr. cvičia jogu, hrajú na gitaru a podobne. Klubové aktivity sa vykonávajú v popoludňajších hodinách. Na otázku, ako touto službou dokážu ľuďom konkrétne pomôcť, dostávame od riaditeľky prekvapivú odpoveď: „My im nedokážeme pomôcť. Dokážeme im vytvoriť len podmienky pre tréning k lepšej samostatnosti. Klient si buď pomáha sám alebo si pomáhajú navzájom. Chceme, aby si vytvárali čo najviac programov sami, aby mali nápady a my im ich pomáhame riešiť. Tak získavajú motiváciu byť s ľuďmi, o niečo sa snažiť. To je našim cieľom. V rodine im pomáhajú, ale tým im uberajú samostatnosť. My dbáme len na to, aby sme v rámci tréningu klientom vytvárali rôzne ťažké a náročné možnosti tak, aby pre nich boli zvládnuteľné. Zároveň si trénujú, že ráno musia vstať, merajú k nám cestu a získajú zmysluplný program. Už aj to je pre nás skvelý úspech." V MOSTe sa napríklad môžete naučiť variť, ísť si zašportovať, učiť sa jazyky, vytvoriť si vlastnoručne ozdobné predmety alebo maľovať v tvorivých dielňach, zahrať si divadielko alebo si podebatovať na mnohé zaujímavé témy.

Podporované bývanie

Fungovanie a význam podporovaného bývania nám vysvetlil jeho odborný vedúci, ktorý sa venujeme tomuto projektu od začiatku, Mgr. Adam Kurilla. „Prvý byt sme dali do prevádzky v januári 2011, v ktorom bola kapacita štyri miesta. Druhý byt funguje od septembra 2012, kde môžeme ubytovať 5 klientov. Jeden byt je určený pre mužov a druhý pre ženy. Oba sú v Bratislave. V byte môžu naši klienti bývať od dvoch mesiacov do piatich rokov. Donedávna to bolo možné len na dva roky, ale časom sa ukázalo, že dva roky sú pre klientov primálo a preto sme dĺžku pobytu predĺžili." Základná podmienka – pravidelné navštevovanie (minimálne trikrát do týždňa) rehabilitačného strediska podľa Adama Kurillu nie je nevyhnutnosťou. „Do rehabilitačného strediska chodia aj klienti, ktorí sú zamestnaní. Vtedy to nie je možné skombinovať. Vo veľkej väčšine sú však klienti na invalidnom dôchodku a navštevujú naše rehabilitačné stredisko." Ako dodáva bytová služba slúži najmä ako tréning sociálnych a praktických zručností, potrebný pre čo najsamostatnejší život. Každý klient má svojho kľúčového pracovníka, s ktorým spolupracuje na individuálnom protikrízovom pláne. „Okrem toho s klientmi pracujeme aj skupinovo a to na dvoch komunitách týždenne, kde je prítomný psychológ. Posúdi stav ako v byte žijú, ako sa majú, riešia prípadné konflikty. Raz za dva týždne organizujeme veľkú komunitu, kde sú prítomní všetci klienti a psychoterapeut. Jedenkrát za tri mesiace usporiadame väčšie stretnutie, kde prizývame aj príbuzných klientov kvôli vyhodnoteniu postupu. Má skôr edukačný charakter."

Veľa ľudí si myslí, že podporované bývanie znamená prísny režim alebo, že sa jeho obyvatelia venujú v bytoch tvorivým prácam ako v dielňach. Adam Kurilla nás presviedča o opaku. „Nie je to tak. Väčšinu času sú klienti sami, nikto ich nekontroluje. Majú stanovené len rámcové pravidlá, ktoré nie sú nijak obmedzujúce. Môžu prespať aj mimo bytu, keď to dajú vopred vedieť. Snažíme sa zachovať ich súkromie a nechať im voľnosť."

Ak sa stanete klientom podporovaného bývania, je potrebné podpísanie zmluvy s Dss-MOST. V súčasnosti je kapacita oboch bytov plne obsadená. Záujem o túto službu stúpa z roka na rok. O získaní voľného miesta rozhoduje poradovník. „Pritom ako naši klienti niekedy prudko menia rozhodnutia, obmieňajú sa aj obyvatelia. Ak máte záujem o podporované bývanie, môže sa prihlásiť do poradovníka. Najskôr sa však musíte stať našim klientom. Je vhodné, aby ste sa na nás nakontaktovali, aby sme o vás vedeli. V prípade, že nemáme voľné miesto, vieme vám v rámci sociálneho poradenstva odporučiť ďalšie zariadenie či vhodnú službu."

Podľa Adama Kurillu odkedy funguje podporované bývanie, zmenili aj spôsob spolupráce s rodinou. „V tejto chvíli je to tak, že ich motivujeme a podporujeme, aby chodili na stretnutia príbuzných. Podieľajú sa aj na tzv. protikrízových plánoch klientov, ktoré slúžia ako návod postupu pre klienta samotného, pre pracovníkov, ktorí s ním spolupracujú ale aj príbuzných. Rodina sa musí taktiež aktívne zapájať do procesu osamostatnenia." Ako dodáva A. Beňušková nie však tak, že ak sa učíte variť, mama vás nabalí jedlom na celý týždeň... Rodičom sa preto snažia vysvetliť, že to pre ich deti nie je pomoc. Zapájajú ich do cieľov, ktoré si klienti určia a tiež aj do ich napĺňania. „Na začiatku sa s klientom stretávame aspoň tri hodiny týždenne. Pozorujeme čo všetko dokáže zvládať v domácnosti sám, čo ho treba naučiť, napríklad ovládať domáce spotrebiče, udržovať hygienu, uvariť si obed a podobne. Potom môžeme pracovať na jeho cieľoch a budovať osobný rozvoj. Napríklad nájsť si zamestnanie, rozvíjať voľnočasové aktivity. Každé tri mesiace hodnotíme jeho postup, ako sa mu darí napĺňať ciele. Keď sa mu to darí, znižujeme počet stretnutí na minimum. Ideálne je, aby sociálneho pracovníka nepotreboval vôbec," vysvetľuje A. Kurilla. Podľa jeho slov hoci ešte nemajú veľa klientov podporovaného bývania, aby mohli vyhodnocovať výsledky, zatiaľ prevláda viac pozitívnych referencií ako negatívnych. „Niektorí klienti po odchode z bytu začali žiť samostatne a darí sa im. Od tých, ktorí sa vrátili naspäť do pôvodnej rodiny, máme referencie, že je to lepšie, sú menej nároční na opateru a starostlivosť."

Podľa skúseností riaditeľky aj vedúceho podporovaného bývania, klienti, ktorí opustia byt zväčša obiehajú rôzne služby, prípadne iné bývanie, istý čas môžu stráviť napríklad na ubytovni a potom sa vrátia do podporovaného bývania alebo začnú opäť navštevovať rehabilitačné stredisko. Aj to je cesta ako žiť a môcť sa slobodne rozhodovať.

A aké sú najčastejšie motívy záujmu o podporované bývanie? „Jednoznačne je to potreba osamostatnenia sa. Naši klienti pochádzajú zväčša z relatívne dobrého rodinného zázemia. Rodič si už v určitom veku začne uvedomovať, že ak má 30 a viac ročné dieťa so závažným psychickým ochorením, kto sa o neho postará, keď už nebude vládať alebo tu nebude? Čo s ním bude? Aj preto sa na nás často obracajú rodičia a posielajú k nám svoje „veľké" deti. Je škoda, že k nám nechodí viac začínajúcich mladých ľudí so schizofréniou. Keby začali s intenzívnou rehabilitáciou oveľa skôr, udržali by si viac schopností a mali by lepšiu šancu na kvalitnejší život," dodáva na záver riaditeľka Dss-MOST Andrea Beňušková.

Text bol zverejnený v novinách pre pacientov Na ceste, číslo 4, ročník II., apríl 2014, prevzaté so súhlasom C4P, s.r.o.

autorka: Želmíra Blašková

admin: Zuzana Zatloukalová