Pani Viera žije v zariadení pre seniorov necelé štyri týždne. Zvyká si pomaly. Izbičku má zariadenú skromne: posteľ, skriňa, pod oknom stôl a stolička.

Žiadne dekorácie, fotografie, drobnosti. Najvýraznejší je hnedý koberec s vyobrazením tigra.

Prichádzame. Pani Viera má oblečenú jednoduchú šatovú zásteru. Sedí na deke na kraji ustlanej postele, pôsobí trochu strateno.

Smiech nepozná vek
Chýba ešte 2 499,5 €

Smiech nepozná vek

ČERVENÝ NOS Clowndoctors

Mnohí si myslia, že klauni sú iba pre deti a zdravotní klauni chodia do nemocníc len za tými najmenšími. Ale nie je to úplná pravda. Zdravotní klauni z občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors už sedem rokov navštevujú aj seniorov v nemocniciach a v zariadeniach pre seniorov. Aj dieťa, aj starší človek sa potrebujú zasmiať, potešiť, zažiť vtipnú situáciu. Zvlášť vo chvíľach, keď im nie je práve najlepšie, prežívajú bolesti, samotu, smútok. Keď ich navštívia klauni, mnohokrát sa deti aj seniori smejú na to istom. Pre deti možno nie je ľudský kontakt taký vzácny ako pre seniorov, lebo ho majú dostatok. Od seniorov si klauni často pýtajú radu. „Veľa vedia, veľa zažili, no už veľmi nemajú možnosť sa o to podeliť,“ myslí si zdravotná klaunka.

Zoznamujeme sa. Vlasy mám zopnuté vo vysokom drdole, zdobí ho biely kvet. Elegantné žltobiele šaty s kvetinovým vzorom a širokou sukňou siahajú po kolená. Nasadený mám perlový náhrdelník s medailónom Ľudovíta Štúra, červený klaunský nos a seriózny výraz.

Oľga Havranová, rada vás spoznávam," potrasiem ruku asi 75-ročnej dáme. Tá sa so mnou zvíta len s nepatrným náznakom úsmevu.

Situáciu neuvoľní ani bozk na chrbát ruky od kolegu Františka Loveckého. Vysoký galantný horal ako vystrihnutý z módneho magazínu zo štyridsiatych rokov má na sebe snehobielu košeľu a tmavozelenú vestu s drobnou zlatou výšivkou. Na tvári nedbalé strnisko, veselé oči.

„Na návštevu sa patrí doniesť aspoň kvety. František, máš?" kontrolujem svojho klaunského partnera a podozrievavo sa dívam na jeho prázdne ruky.

„Jedna ruža, dve rúúúžééé, dve ružičky čééérvenééé," vynájde sa. Nôti známu pesničku a hrá na ukulele. Pani Viera počúva, no nepridáva sa. Nezdá sa, že by ju naša návšteva zaujala. Kľačíme pri jej posteli, aby na nás dobre videla, a spievame najkrajšie, ako len vieme. Chcem pridať aj zopár tanečných krokov, a tak vstávam a začnem tancovať.

Z koberca na mňa hľadí tiger. Jedným okom mi vidí akurát pod sukňu. Dospievame a ja stále zazerám na koberec.

„Pani Viera, nechcem pôsobiť ako nejaká upätá konzervatívna osoba, ale kam sa mi ten tiger pozerá? Kde sa mám postaviť?!" sťažujem sa obyvateľke izby. Krôčik odstúpim a som nad druhým okom šelmy. „Tak ale toto," pohoršene sa pozerám na koberec s obrázkom. Potom na pani Vieru. Smeje sa.

„Ja za to nemôžem, to mi doniesol vnuk," bráni sa s úsmevom. Motám sa po koberci v úmysle vyhnúť sa zvedavým tigrím očiam. Samozrejme, sa mi nedarí.

Pomaly sa s pani Vierou lúčime. Oveľa vrúcnejšie, ako keď sme sa pred pár minútami vítali. Dávame pozdravovať vnuka.

„Čo som tu, ešte som sa nezasmiala. Až teraz. Ďakujem vám," vyznáva sa. Izba sa odrazu zmenila. Stále v nej nie je veľa vecí, ale už tu nič nechýba.

Milí naši darcovia, podporovatelia, priatelia Červeného nosa! Zo srdca Vám ďakujeme za Vašu podporu, bez ktorej by sme nedokázali prinášať smiech. Prajeme Vám prekrásny usmievavý rok 2020. Vaši zdravotní klauni.