Smrť je téma, o ktorej sa nehovorí ľahko. Napriek tomu by však nemala byť tabu, dokonca ani v rozhovore s deťmi či seniormi. Prečítajte si rozhovor so psychoterapeutkou Zlatou Šramovou, ktorá ako lektorka vedie vzdelávacie školenia aj pre zdravotných klaunov.

Viete, čo povedať vašim deťom, keď im zomrie milovaný starý rodič? Alebo ako reagovať, keď o smrti hovoria seniori? Psychoterapeutka Zlata Šramová sa vo svojej praxi stretáva s ľuďmi, ktorých životy sa blížia ku koncu. V rozhovore prezradila aj to, prečo sa nám o smrti nehovorí ľahko a čo umierajúci ľudia najviac potrebujú.

Prečo je pre nás ťažké hovoriť o smrti a umieraní?

Odpovedala by som - komu ako. Obvykle na smrť nemyslíme, kým sa nás osobne nedotkne. Či sa už týka našich blízkych alebo udalostí, ktoré nás zasiahnu. Na jednej strane je dobre, že uvažujeme viac o témach života, na druhej si ťažko pripúšťame svoju zraniteľnosť a definitívnosť života. Vládne kult „optimizmu" a keďže ľudia obvykle zomierajú v inštitúciách, dlhé roky máme minimálny kontakt s bolesťou, strachom, témami smrti aj so svojimi najbližším. A neznámo (nezažité) vyvoláva často úzkosť. Na druhej strane vnímam zvýšený záujem ľudí o tému smrti, objavujú sa semináre, vychádza množstvo literatúry a zdá sa, že niektorí cítia absenciu poznania tejto fázy nášho života.

Smiech nepozná vek
Chýba ešte 2 198,52 €

Smiech nepozná vek

ČERVENÝ NOS Clowndoctors

Mnohí si myslia, že klauni sú iba pre deti a zdravotní klauni chodia do nemocníc len za tými najmenšími. Ale nie je to úplná pravda. Zdravotní klauni z občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors už sedem rokov navštevujú aj seniorov v nemocniciach a v zariadeniach pre seniorov. Aj dieťa, aj starší človek sa potrebujú zasmiať, potešiť, zažiť vtipnú situáciu. Zvlášť vo chvíľach, keď im nie je práve najlepšie, prežívajú bolesti, samotu, smútok. Keď ich navštívia klauni, mnohokrát sa deti aj seniori smejú na to istom. Pre deti možno nie je ľudský kontakt taký vzácny ako pre seniorov, lebo ho majú dostatok. Od seniorov si klauni často pýtajú radu. „Veľa vedia, veľa zažili, no už veľmi nemajú možnosť sa o to podeliť,“ myslí si zdravotná klaunka.

Zdá sa, že téma smrti je dnešnej spoločnosti tabu. Bolo to tak aj v minulosti?

V minulosti ľudia zomierali doma, v obklopení rodiny. Boli do svojho konca súčasťou života, starostí aj radostí rodiny. Mohli s rodinou hovoriť o svojich predstavách o pohrebe, o tom, čo chceli ešte odovzdať. V dome prebiehali rituály rozlúčenia (obvykle trvali dva-tri dni), z domu bol aj smútočný sprievod. Tento čas rodina smútila a tento proces smútenia spolu s následnými rituálmi (napr. ako dlho nosiť smútočné oblečenie) dal šancu rodine nájsť si takú formu smútenia, akú potrebovali. To je aj liečivý proces. Je mi skôr ľúto, že dnes potrebujeme tieto procesy objavovať na workshopoch, poznávať, že smútenie je dôležitou časťou rozlúčenia a má veľa podôb.

Pred deťmi sa téme smrti radšej vyhýbame. Ako vysvetliť deťom, že napríklad ich milovaný dedko alebo babka zomreli? Je vhodné brať deti na pohreb?

To, že o smrti nehovoríme pred deťmi je aj dôsledok hore uvedeného. Kým nie som vyrovnaná ja, ako by som to mala povedať svojmu dieťaťu? A je rozdielne o čo ide. Stráca dieťa rodiča? Alebo súrodenca? Alebo kamaráta? Starého rodiča? Je to dlhší proces, spôsobený napríklad chorobou? Alebo je to náhla strata, nehoda? Alebo dokonca živelná pohroma (povodne, požiare)? Dnes sme už zistili, že potrebujeme (a aj máme) pre posledné uvedené udalosti intervenčné tímy. Musíme brať do úvahy aj vek dieťaťa, v každej vývojovej etape vníma dieťa smrť inak. Malým deťom je možné vytvoriť rozlúčkový príbeh, urobiť malé rituály. Ponechať si niečo na pamiatku (malý darček od blízkeho). Základom je, ak témy smrti a zomierania prestaneme tabuizovať v bežnom živote. Tak sa prirodzenejšie môžeme o tom s deťmi aj staršími rozprávať.

Na tému smrti reagujú aj seniori. Mnohí si povzdychnú, že by tu už radšej neboli. Ako sa so seniormi na túto tému rozprávať?

Seniori sú obvykle nastavení na bilancovanie, „uzatváranie" svojej životnej cesty. Moja skúsenosť je, že potrebujú hovoriť o závere svojho života (ukazujú mi fotky náhrobných pomníkov, ktoré majú prichystané). Môžeme sa spýtať čo mu v tomto živote prekáža, čo ho ruší, či má pocit, že uzavrel svoje veci, vyrovnal si vzťahy. Dať priestor na prejavenie emócií. Povzdych je aj o tom, že niet s kým hovoriť.

Pri svojej práci psychoterapeutky ste sa stretli s ľuďmi v momentoch, kedy boli na konci svojich životov. Čo v týchto chvíľach umierajúci ľudia potrebujú?

Potrebujú blízkosť, aj blízkosť srdca. Potrebujú malé rituály lúčenia sa. Potrebujú vedieť , že nech cítia čokoľvek, sú to ich pocity a majú na ne právo. Aj ja ako sprevádzajúca vyjadrujem, čo cítim. Občas sa objavia „žiadosti", napríklad majú na niečo chuť – prečo im to nedopriať? Nedopriať niekoho vidieť, niekomu zavolať, niečo čítať, niečo si zaspievať. Ak sme vnímaví, vieme, čo treba robiť.

Jeden anglický výskum ukázal, že ľudia pred smrťou najviac ľutujú, že nežili svoj život, ale život niekoho iného (čo sa po nás chcelo). Hneď za tým bola ľútosť, že netrávili viac času s priateľmi. Toto považujem za dôležitý odkaz pre nás živých.

PaedDr. Zlata Šramová je psychoterapeutka a liečebná pedagogička s 20-ročnou praxou v klinickej oblasti v psychiatrických zariadeniach. Venuje sa problematike sprevádzania umierajúcich, prácou s kómou, aktivačným formám práce so seniormi a systematickým rodinným konšteláciám. Je lektorkou školiacich seminárov pre zdravotných a sociálnych pracovníkov.