Začali sme hodinu. „Predsudky,“ načrtla som tému. Zo začiatku bolo náročné dostať sa k slovu, pretože za každým mojím slovom nasledovali poznámky všetkého druhu. Poznáte tú hru žánru „kto povie väčšiu somarinu“ a kto rozosmeje ostatných spolužiakov, ten je macher. Uvedomila som si, že som tu správne, aj keď to dá zabrať. Po čase sa nám podarilo nastaviť pravidlá tak, aby sme dokázali diskutovať konštruktívne.

Prvá úloha.

Akadémia kritického myslenia
Chýba už len 1 574,2 €

Akadémia kritického myslenia

Od emócií k poznaniu - EDUMA

Chceme na Slovensku tvoriť vnímavú spoločnosť. Snažíme sa odbúravať strach a predsudky voči zraniteľným skupinám ľudí cez porozumenie ich potrieb, prekážok a prežívanie. Na to, aby sme im rozumeli viac, využívame storytelling a emocionálne učenie a práve o tom je aj naša 4vé Akadémia rozvoja kritického myslenia.

  • Napíšte tri veci, ktoré by ste si so sebou zbalili, kebyže musíte náhle utiecť z krajiny, v ktorej žijete, pretože v nej vypukla vojna.
  • Napíš meno jedného človeka, s ktorým by si sa rozlúčil, lebo je dosť možné, že ho už nikdy neuvidíš.
  • Napíš jedno miesto, na ktoré by si sa išiel pozrieť a s ktorým by si sa chcel rozlúčiť práve preto, aby ostalo navždy v tvojich spomienkach.

Pri tejto úlohe padali rôzne odpovede, ktoré bolo rovnako treba rozdeliť na tie, ktoré majú len „pobaviť“ triedu a na tie, ktoré vychádzajú z reálneho zamýšľania sa nad neľahkou situáciou.

Prečítajte si mladých, čo by si so sebou vzali:

zbraň, psa, luk, jedlo, pitie, peňaženku, doklady, nabíjačku na mobil, základné oblečenie, vreckový nožík, lekárničku

Boli aj takí žiaci, ktorí odmietli pracovať z presvedčenia, že by z krajiny neodišli aj keby im hrozila smrť.

V ďalšej úlohe mali žiaci napísať tri slová, ktoré im ako prvé napadnú pri slove „Utečenec“ a “Moslim“.

Padali rovnako rôzne rozporuplné slová, či už na prvý alebo druhý výraz hajzli, zlodeji, teroristi, vrahovia, idioti alebo slová ako vojna, chudoba, šatka, náboženstvo. Na moje prekvapenie na slovo „Utečenec“ reagovali rozhodne jemnejšie. Zaujímavým zistením pre mňa bolo, že pri tvrdých, občas vulgárnych slovách, nastal v triede niečo ako nútený smiech. Avšak pri slovách vojna, chudoba alebo náboženstvo ostalo ticho...

Pozreli sme si príbeh našej Online živej knihy, ktorou je aj 15-ročná Suzanne. Suzanne bola vo veku mojich poslucháčov a musela pred vojnou utekať zo Sýrie do Európy. Akonáhle žiaci zočili mladé dievča na plátne, pokračovali poznámky „celkom pekná“ alebo „pekne oblečená“ alebo opäť neistý smiech. Od toho momentu sa pozornosť žiakov začala zvyšovať a kde-tu prišli momenty, ktoré ma dokázali naozaj zaskočiť. Bol to opäť ten nútení či neistý smiech, avšak práve v momentoch, ktoré boli najťažšie, ako napríklad, keď Suzanne hovorila o situácii, keď sa veľa ľudí topilo a ona sa veľmi bála, lebo nevedela plávať.

Veľa som uvažovala o smiechu mojich poslucháčov. Pochopila som, že naozaj v momentoch, kedy sme veľmi v rozpakoch alebo veci, ktoré počúvame nám možno nie sú až tak príjemné alebo nevieme na ne celkom reagovať, reagujeme práve týmto typom smiechu. A mladí ľudia naozaj neradi ukazujú, že sú v rozpakoch. Pochopiteľne. A preto, aj keď na prvý pohľad vyznel naozaj pohoršujúco, arogantne alebo necitlivo, je to spôsob vyrovnávania sa s tým, čo počujú.

Po Suzanninom príbehu nasledovala náročná debata a ich vlastná reflexia s tým, čo pred tým napísali na papier. Mali priestor tam niečo upraviť, škrtnúť, dopísať alebo nechať tak. Boli žiaci, ktorí veľa pracovali v rámci svojej reflexie s tým, čo počuli a s tým, čo majú v sebe. No, nezriedka padali akési obranné výkriky ako napríklad: „Ona je jediná taká dobrá, ostatní sú zlodeji.“ Alebo: „ Takých je málo, však sa pozrite, čo urobili vo Francúzsku.“ Alebo: „ Oni to majú prikázané v náboženstve, že nás musia zabiť.“

Žiaci sa často v týchto vyhláseniach podporovali. Napriek tomu, že to boli ťažké podnety, musím priznať svoju radosť. Radosť z toho, že o tom hovorili nahlas a nenechali si svoje názory pre seba. Práve pre to sme s ich strachmi vedeli pracovať. Do konca hodiny som im kládla ďalšie otázky a rozprávala o tom, odkiaľ sa k nám dostávajú informácie a prečo je dôležité si vždy overovať zdroje, ale aj vyhľadávať viac informácií na tému, aké stereotypy sa často šíria o Kresťanoch, Slovákoch, Čechoch, Talianoch, Záhorákoch a či sú všetci naozaj takí, ako sa o nich hovorí.

Pár žiakov na konci bolo ochotných napísať Suzanne odkazy, v ktorých ju povzbudzovali, chválili za jej odvahu a vyslovovali slová obdivu a podpory. Prišlo aj veľa prázdnych papierov. Ja však verím , že aj títo žiaci majú v sebe malého chrobáčika, s ktorým sa budú konfrontovať a aj keď ich papier ostal prázdny, tak hlava nie. Som vďačná za ich priamosť, ale aj situáciu, v ktorej sme sa ocitli. Že práve táto trieda mala byť miestom, kde mala Suzanne dostať svoj priestor.

A ešte jedno prekvapenie na záver a sumár od učiteľky, ktorá žiakov učí:

  • Prekvapilo ma, že sa zapájali hlavne prospechovo slabší žiaci. Žiaci, ktorí majú problémy s disciplínou.
  • Celkovo som bola prekvapená, že chcú o takýchto témach rozprávať, objavovať ich.
  • Uvedomila som si, že je potrebné začať pracovať u mladších, sú oveľa otvorenejší a úprimnejší - u deviatakov som vnímala, že už majú vybudovaný svoj názor, s ktorým sa náročnejšie pracuje - ale videla som, že sa to dá.

V jednom z mojich blogov píšem aj o spomínanej šiestej triede a otvorenosti mladších žiakov ku zmene ich celkového zmýšľania.

Anežka Karľa, EDUMA