Prvýkrát išli na dovolenku po dlhých rokoch, Filipa zatiaľ zverili do opatery starým rodičom. Otec pracoval v počítačovej firme, mal zodpovednú, ale veľmi hektickú prácu. Z práce chodieval neskoro, potom zvyčajne do noci sedel za počítačom, k tomu sa pridávali obavy o chorého syna. Toto všetko sa podpísalo na jeho zdraví a po čase bol liečený na vysoký krvný tlak. Odpočinok potreboval ako soľ, preto sa vybrali na prímorskú dovolenku, aby dokázal plnohodnotne vypnúť. Žiaľ osud veci zariadil inak. V jeden deň sa vybral objednať výlet, rodina túžila navštíviť delfinárium. Manželka a dvaja synovia ho čakali márne, pri vstupe do budovy odpadol. Mimoriadne silný infarkt ho na mieste usmrtil. Manželke sa zrútil svet, v hlave mala obrovský chaos: čo teraz bude sama robiť samučká s troma synmi, s chorým Filipom, s domom, s hypotékou.. Mala šťastie v nešťastí, jej manžel bol starostlivý a myslel na budúcnosť, preto jeho životná poistka sčasti vyriešila materiálne problémy, v ktorých sa rodina náhle ocitla.

Nemilosrdná smrť kosila ďalej

Nezábudka
Chýba ešte 5 452,22 €

Nezábudka

Nezábudka

Život rodiny s ťažko zdravotne znevýhodneným dieťaťom je náročný a silno ohraničený špeciálnymi potrebami dieťaťa. Pomôžte nám dopriať dostatok času špeciálnemu vzdelávaniu, zlepšiť zdravotný stav rehabilitáciou a naplniť život týchto detí a mladých radosťou. Vašich 10 Eur umožní 1 dieťaťu 2 špeciálne terapie za deň.

„Prevoz pozostatkov môjho manžela bol neskutočne komplikovaný, v ďalších 2 týždňoch sme si prešli riadnym peklom" – spomína Dagmar v ich seneckom domove, pritom jedným okom neustále sleduje Filipa. Chlapec neustále niečo vymýšľa, ako víchor behá z jednej izby do druhej. Adam, ktorý je ešte v škole, mal 10 rokov, keď otca pochovali, Filip mal o rok menej. Tretí syn Maťko bol Dagmariným synom z prvého manželstva. Presne o rok, v deň otčimovej smrti ho zrazil vlak. „ Bola to strašná tragédia, boli toho plné noviny. Práve trávil čas u svojho otca v Liptovskom Mikuláši. Nadránom okolo štvrtej si krátil cestu z diskotéky cez koľajnice, zrejme kvôli hudbe v slúchadlách nepočul prichádzajúci nákladný vlak – mám husiu kožu, ako to nešťastná mama opisuje. Ťažko si predstaviť, čo mohla prežívať, keď sa dozvedela o nešťastí. – V sobotu ráno mi volal bývalý manžel, od plaču nevedel zo seba dostať skoro žiadne slovo. Keď to zo seba konečne dostal, nakričala som na neho, že čo to rozpráva. Nechcela som mu veriť. Potom prišla krutá realita: v márnici som musela identifikovať vlastného syna, oznámiť hroznú správu mojim rodičom, ktorí boli práve na návšteve u môjho brata vo Švajčiarsku. Moja mama sa nervovo zrútila, keď som jej povedala, čo sa stalo."


Autista Filip

Filipko sa znova objavuje. Je nielen autista, ale má aj poruchu pozornosti ADHD a je hyperaktívny. Ani na sekundu nezastaví. S huncútskym úsmevom si pýta od mamy pusu. „V hocijakom prostredí objíma ľudí a chce im dať pusu. Cudzí ľudia sa zháčia, lebo nevedia, na čo sa chystá. Napriek tomu, že mu dobrota žiari z očí, nie každý je nadšený z jeho spontánnosti."

Chlapec bol ešte malý, keď prišli rodičia na to, že je iný ako Adam, ale na to, že je autista, ani nepomysleli. „Adam bol v jeho veku šikovnejší, rozprával skôr, vedel sa naučiť básničky, riekanky. Pre Filipa existovala iba jedna rozprávka, Nemo, ktorá ho upokojovala, dokonca pri nej zaspal. Keď sme ho zapísali do škôlky, aby som mohla ísť do práce, učiteľky nás upozornili, že je iný. Nikdy nerobil to, čo ostatní, ťažko sa riadi a ťažko si vytvára vzťahy. Nevedia ho zapojiť do spoločných hier, veľakrát nereaguje ani svoje meno. Ako trojročný vedel povedať 2-3 slová, ako štvorročný maximálne 10 slov. Psychológ nás vyzýval k trpezlivosti, tvrdil, že má len neskorší vývin reči, veď chlapci spravidla neskôr začínajú hovoriť . Nevšimol si, že jeho príznaky sú prejavom autizmu. Neurológ, doktor Pajor, nás už upozornil, že ho treba pozorovať, ale diagnóza autizmu sa dá vraj jednoznačne stanoviť až vo veku 4 rokov. Medzitým sme sa presťahovali do Senca, aby sme boli bližšie manželovej práci. Senecká pediatrička, doktorka Hervayová nás okamžite poslala do Trnavy na diagnostiku autistov k doktorke Jánošíkovej. Tej stačilo 5 minút na jednoznačné vyslovenie diagnózy detský autizmus."

Bolestivé spomienky

V rozhovore môžeme pokračovať, až keď sa náš fotograf Filipovi trocha venuje. Je to možno aj lepšie, že si dávame chvíľu pauzu, lebo tieto spomienky sú pre Dagmar nesmierne bolestivé. Skúša zakryť, ignorovať utrpenie, ktoré sa jej v duši vzmáha, ale darmo sa pokúša zbaviť trápenia, ide to veľmi ťažko. Dodnes nespracovala tieto tragédie a nikdy sa s nimi nezmieri. Hovorí sa síce, že čas je najlepším lekárom všetkých rán osudu, ale je to iba milosrdná lož, lebo smrť našich milovaných je takou ranou v srdci, ktorá sa zahojiť nedá. Na milovaných sa nedá zabudnúť, plynutím času sa situácii vieme iba prispôsobiť a ďalej žiť.

Hovorí sa, že z každej situácie existuje východisko. Lenže nie je vždy jednoduché to východisko nájsť. Aj pre Dagmar existuje cesta, po ktorej musí kráčať, lebo dvaja synovia jej oporu potrebujú. Obdivujem jej duševnú silu, jej vytrvalosť, i to, že sa zbytočne nesťažuje. Pravda, ani si to veľmi nemôže dovoliť, myšlienky musí nasmerovať na každodenné povinnosti a starosti. „Nechcela som žiť pod vplyvom silných liekov na ukľudnenie, bála som sa, že prídem o vzťahy s deťmi. Doktorka Harsányiová mi vtedy pomohla a dnes už nepotrebujem žiadne lieky.

Bátoryovci sa do Senca presťahovali v roku 2010 z Liptovského Mikuláša, kedy manžel prišiel o prácu. Po pol roku si našiel prácu v bratislavskej počítačovej firme a spočiatku cestoval domov na Liptov na víkendy. Preto sa rozhodli, že bude lepšie, ak predajú byt a presťahujú sa bližšie k práci. V Senci našli na predaj dom s malým dvorom – museli si zobrať aj hypotéku -, toto riešenie sa zdalo prijateľné ak kvôli Filipovi, ktorý je neustále v pohybe. V tejto chvíli ho vie zaujať jedine počítač a počítačové hry, ale majú problém, lebo počítač v rodine potrebuje aj ôsmak Adam, ktorému slúži aj na učenie.


Na novej ceste

Päť rokov po tragédiách sa snažia usporiadane žiť. Adam sa v škole dobre cíti dobre a Filip je vo vynikajúcich rukách. Chodí do domova sociálnych služieb Dom Nezábudka 2-krát týždenne, kde sa oňho vynikajúco starajú a máme šťastie, že v seneckej špeciálnej škole majú triedu pre autistov. Mama je s tým veľmi spokojná, lebo jej obe inštitúcie uľahčujú jej neľahkú situáciu. Okrem toho ju komunita mamičiek z Nezábudky drží nad vodou a našla si tu priateľky, o ktoré sa môže oprieť. Preto sa zo Senca nevrátila na Liptov, napriek tomu, že starí rodičia z oboch strán žijú práve tam. Napriek diaľke, ktorá ich oddeľuje, rešpektujú Dagmarino rozhodnutie a veľa jej pomáhajú. Vedia, že takto to je pre Filipa lepšie.

Minulé leto sa Dagmar odhodlala na náročný krok, ktorý bol pre okolie nepochopiteľný: so starším synom sa vrátila na turecké pobrežie. „Sľúbila som Adamkovi, že mu nahradím stratené leto. Našetrili sme trocha peňazí, aby sme mohli ísť do Grécka, ale on chcel stoj čo stoj do Turecka. Tak som to riskla, lebo mu dlžím oveľa viac, ako len jedno leto. Kvôli Filipovej diagnóze dostáva Adam oveľa menej, ako by mu náležalo a to on veľmi prežíva. Keď sa ku mne filip pritúli, okamžite sa túli aj Adam, že „mami, aj ja som tu". Potrebuje veľa lásky. Navyše mu veľmi chýba otec, ja neviem byť naraz otcom aj mamou. I keď sa veľmi snažím..."

Autor: Klára Urbán, Foto: Tibor Somogyi