Tento príbeh je jedným z mnohých našich príbehov.

"Volám sa Riško, mám 14 rokov.

Keď som bol malý nad niektorými vecami som nepremýšľal. Bolo tu veľa ľudí, ktorí ma za niečo trestali, moji najbližší. Najprv moja biologická mama, neskôr moja pestúnka. Nevedel som rozlíšiť, čo robím zle a čo robím dobre, pretože trest prišiel tak či tak. Bol som zmätený, nevedel som komu môžem veriť, a preto som robil rôzne veci, ktoré už teraz viem, že boli zlé. Utekal som z domu, raz som dokonca chcel ukradnúť auto, bil som sa so spolužiakmi. Škola ma vôbec nezaujímala, nemal som žiadne hobby. Rád som sa proste len tak flákal. Išlo mi o to, aby som doma bol čo najkratšie.

Naordinujme hru deťom bez lásky
Chýba ešte 3 801,81 €

Naordinujme hru deťom bez lásky

Centrum Slniečko

Deti, ktoré sa stali svedkami násilia, alebo boli obeťou, často nedokážu svoje zážitky komunikovať. Cez kreslenie, stavebnice, či rôzne hry a terapie prerozprávajú svoj príbeh, aby im dospelí rozumeli. Pomôžte Centru Slniečko liečiť detské duše.

Potom som sa dozvedel, že musím ísť preč. Na jednej strane som bol rád, že konečne to peklo doma skončí, na druhej strane, iný svet som nepoznal, a tak som sa bál. Bál som sa nového, bál som sa čo bude. Prišiel som sem asi pred rokom, priviezli ma moje kurátorky. Vtedy som ich ešte nepoznal. Teraz už viem, že mi chcú dobre a často sa s nimi stretávam. Pýtajú sa ma na môj názor, pýtajú sa čo chcem a čo nechcem. Kde by som chcel ísť a čo by som chcel robiť.

Na začiatku to nebolo ľahké, ani pre mňa a teraz už viem, že ani pre vychovávateľov. Mnohé veci som mal zakázané a mnohé veci odo mňa vyžadovali. Nevedel som pochopiť prečo nemôžem ostať vonku do kedy ja chcem. Prečo obedujeme všetci spolu a prečo sú raňajky v sobotu už o deviatej, keď ja v sobotu nezvyknem raňajkovať. Stále chceli aby som si ráno umyl zuby a tiež ruky pred jedlom. Toto boli veci, ktoré som doma nemusel a tu musím robiť. Dokonca som začal chodiť do školy pravidelne a zistil som, že domáce úlohy si nemusím robiť úplne sám. Ak si neviem rady, môžu mi pomôcť aj vychovávatelia. Keď som si ich robil doma, a niečo som nevedel, proste som ich nerobil. Doma som ostal vonku do polnoci a moja pestúnka nezúrila, bolo jej to jedno. Hnevala sa za iné veci a vtedy ma aj bila, veď mi ostali aj nejaké jazvy.

Chcel som už na nich zabudnúť. Jediný kto mi chýbal, bol Andrej. Bol synom mojej pestúnky a mojim kamošom. Spolu sme vyvádzali, boli sme spolu dlho vonku a kamarátili sa so staršími deťmi. Telefonujem s ním každý týždeň. Vždy mi porozpráva ako sa má a čo celý týždeň robil. Mám ho stále rád. Neskôr, keď budem dospelý, chcem sa s ním kamarátiť. Bude mojim kamarátom a mojim bratom.

Teraz som tu a dnes už viem, že svet nie je dokonalý. Už dokážem rozlíšiť zlo a dobro. Naučili ma to tu. Viem, že keď spravím niečo dobré, budem pochválený, budú so mnou spokojní. Možno dostanem aj nejakú odmenu a budem mať rôzne výhody. Čo je však najdôležitejšie, ukázali mi, že keď sa správam dobre, som sám so sebou spokojný oveľa viac. Nič ma netrápi, mám čisté svedomie a dokonca ma majú aj ostatné deti radšej. Je lepšie správať sa pekne.

V škole ma veľmi bavil futbal. Hrali sme ho vždy na telesnej. Hrajú ho aj všetci moji kamoši. Patrik je z triedy najlepší, on však chodí aj na tréningy a hrá za dedinu. Vychovávateľ, ujo Peťo, si všimol, že nad niečim dumám. Spýtal sa ma nad čím rozmýšľam, ja som mu povedal, že by som chcel tiež hrávať za dedinu ako môj spolužiak Patrik. Súhlasil a na druhý deň som už behal na ihrisku s ostatnými chlapcami. Ujo Peťo vysvetlil trénerovi kto som a prečo som v Slniečku, tréner je výborný človek, všetko pochopil a hneď mi začal vybavovať registračku, aby som mohol s chlapcami chodiť na zápasy do rôznych iných dedín. Konečne som bol šťastný, veď som robil čo som chcel a bol som v tom dobrý, dával som góly. Nemôžem povedať, že sme stále vyhrávali, ale aj tak ma to bavilo.

Vždy keď som sa vrátil z tréningu alebo zápasu bol som hladný ako vlk. V centre máme kuchárku, vždy je navarené a vždy je navarené na čas. Predtým som si to neuvedomoval, ale teraz som za túto stravu vďačný. Môžem sa spoľahnúť, že bude vždy pripravená, a že jej bude dosť pre všetkých. V centre sme okrem chlapcov mali aj dievčatá. Kým som sem prišiel, nikdy som nemal žiadne kamarátky. Keď som začal hrať futbal, a že som bol v ňom dobrý, začal som sa páčiť aj im. Boli iné ako chlapci, boli citlivejšie a jemnejšie. Nepáčil som sa im ako ich frajer, veď boli oveľa staršie, len ma mali rady a mne sa to páčilo. Bol som naozaj šťastný.

Teraz už prišiel čas odísť. Moja kurátorka mi povedala, že súd rozhodol o tom, že pôjdem do detského domova. Už sa aj teším, ale bude mi aj smutno za mojimi kamarátmi, za futbalom, za spolužiakmi a za všetkými mojimi vychovávateľmi. Bol to pekný čas. Opekali sme v prírode, spievali sme, hrali sme sa so psíkmi (mali sme Canisterapiu), chodili sme na výlety, navštívili sme ZOO, botanickú záhradu, boli sme sa kúpať, v zime sme sa sánkovali a guľovali, stavali snehuliaka. Málokedy som sa naozaj nudil. Ďakujem. "

My Vám ďakujeme, že aj vďaka Vašim príspevkom, sme mohli nášmu Riškovi spraviť radosť a tráviť jeho voľný čas efektívnejšie. Pretože radosť detí, je na našej práci najdôležitejšia.

Ďakujeme.