Porozprávam Vám môj príbeh o opatrovaní. Dopredu však upozorňujem, že to nebude žiadne rozprávanie o tom, aké je to ťažké. To by som klamala. Ak chcete, nazvite ma večne pozitívnou, lebo tak to v mojom prípade aj je :)

Porozprávam Vám môj príbeh o opatrovaní. Dopredu však upozorňujem, že to nebude žiadne rozprávanie o tom, aké je to ťažké. To by som klamala. Ak chcete, nazvite ma večne pozitívnou, lebo tak to v mojom prípade aj je. Viem, že mnohé, naozaj mnohé opatrovateľky robia opatrovanie ako prácu a netešia sa z toho, ale mám pre to úplné porozumenie. Z rozprávania kolegýň viem, aké to môže byť ťažké. Práca s klientom, ktorý je často mrzutý a niekedy si to vyfiltruje na opatrovateľke, niekedy nesmierne zložitá komunikácia s rodinou, vychádzanie v ústrety ich požiadavkám, prípadne dochádzanie do Rakúska a odchod od vlastnej rodiny na 2 týždne. V tomto som však mala obrovské šťastie, za čo som nesmierne vďačná.

Mám prácu približne 7 km od môjho bydliska a s mojou babkou, alebo „tetou" ako ju ja volám, máme úžasný vzťah. A takisto aj s rodinou. Aby som Vás však uviedla do celkového obrazu, „teta" je moja prvá babička, ktorú opatrujem a možno aj preto som taká pozitívna. Hneď prvá moja klientka a taká úžasná. A aj jej rodina. Cítim dôveru, cítim podporu. Avšak, samozrejme, môže to byť aj tým, že bývame pomerne blízko seba a to tiež spojí človeka. Rovnakí známi, podobné témy, názory.

S nami nie ste sami
Chýba ešte 1 924,36 €

S nami nie ste sami

Prosocia

Čo robiť ak Váš rodič zostane imobilný a vy musíte chodiť do práce? Radi by ste ho mali doma pri sebe, ale nemôžete si zdravotnícke pomôcky potrebné na jeho opateru dovoliť? Presne s tým Vám pomôže Prosocia. Umožníme, aby rodina zostala spolu.

Už dlhšie som rozmýšľala nad tým, že si spravím kurz opatrovania. Celkovo sa rada vzdelávam a napredujem. Vôbec to necítim tak, že mám svoj vek na to, aby som chodila do školy. Skôr naopak. Vodičský preukaz som si robila po 30-tke, taktiež ďalšie vzdelávacie kurzy a napokon aj tento opatrovateľský. Chcem sa učiť, chcem napredovať a ak by bola možnosť, nebránila by som sa ani masérskemu kurzu či kurzu základnej fyzioterapie, aby som aj moju „tetu" mohla poriadne a certifikovane vymasírovať :). A tak som išla na kurz opatrovania organizovaného Prosociou. Viem, že Martinka z Prosocie (podpredsedkyňa združenia, pozn.red.) sa snaží, aby čo najviac žien, ktoré absolvujú kurz, si prácu aj našli. A tak onedlho na to, ako som absolvovala kurz, zavolala aj mne. A tak sa moja cesta spojila s cestou mojej „tety". :)

Ako väčšina žien, aj ja mám každý deň veľa práce okolo svojej rodiny, a preto ma mimoriadne teší, keď idem za svojou „tetou". Je to pani, ktorá síce už ťažšie chodí, ale je viac-menej samostatná a pravdu povediac, ja si u nej veľakrát oddýchnem od všetkých ostatných povinností. Keďže býva na dedine, mám pocit, že u nej akoby zastal čas, čo je na dnešnú dobu niečo úžasné:) Predovšetkým sa veľa rozprávame a v podstate zdieľame navzájom svoje životy. Už je to kamarátsky vzťah. Pýta sa na rodinu, necháva ich pozdravovať a niekedy si povieme veci, ktoré sme ešte nikomu inému nepovedali. Znie to až romanticky, ale tak to je. :) Keďže je mobilná a ja kreatívna, tak sa to snažím zužitkovať pri vymýšľaní aktivít. Veľmi veľa varíme a pečieme a navzájom si pri tom pomáhame. Taktiež sme niekedy v záhradke, niekedy ideme na krátku prechádzku alebo len tak pozeráme telku a klebetíme.

Čo sa týka názorov okolia na to, že „teta" má opatrovateľku, myslím, že je to stále lepšie. Nepociťujem, že by to niekto odcudzoval, skôr naopak. Ľudia vidia, že je to pre rodinu veľká pomoc a senior môže zostať tam, kde je mu najlepšie- doma. Osobne sa preto domnievam, že ak nie je nutné umiestniť seniora do zariadenia sociálnych služieb, tak nech sa tak nedeje. Áno, sú prípady keď seniori sami chcú ísť alebo rodina proste nemá na výber a vtedy je to pochopiteľné. Ale ak je senior vo svojom vlastnom domove s opatrovateľkou, prípadne ak je nablízku aj rodina, tak sa tomu nič nevyrovná. Psychický aj fyzický stav seniora je stabilnejší. Predsalen doma je pre každého z nás doma. Jediné, čo ma mrzí je, že štát na opatrovateľky a najmä na seniorov zabúda. Veď predsa tie, čo nás porodili, tí čo nás vychovali a dali nám všetko, teraz živoria. Viem, že mnoho seniorov by si nemohlo dovoliť opatrovateľku bez finančnej pomoci svojich blízkych. Seniori žijú v naozaj biednych podmienkach, prevracajú každé euro a na aspoň základný životný štandard im sotva zvýši. Aj moja „teta" by potrebovala aspoň polohovateľnú posteľ. A tak je to s množstvom seniorov po celom Slovensku.


Bola by som rada, keby sme nezabúdali na svojich starších blízkych. My, ich deti, ale aj štát. Podporme ich a vzdajme im vďaku za všetko, čo pre nás kedysi urobili.

Agáta (opatrovateľka z Prosocie, o.z.)

Prostredníctvom projektu „ S nami nie ste sami" sa snažíme vyzbierať financie na zakúpenie základných zdravotníckych pomôcok pre našich seniorov. Akýkoľvek Vás príspevok nás nielen posunie bližšie k cieľu, ale znamená pre nás aj vieru v to, čo robíme.

Za Vašu podporu Vám srdečne ďakujeme

Vaša Prosocia