Stopy snov oslávia 7 rokov. Na začiatku boli ľudia z divadla Ticho a spol. a klienti a zamestnanci Primy.

Prečítajte si prepis rozhovoru medzi Milošom Janouškom a Martinou Lukáč Jakubcovou (koordinátorkou divadla Stopy snov a sociálnej služby v Prime)

Lákajú ich svetlá reflektorov
Chýba už len 1 266,59 €

Lákajú ich svetlá reflektorov

Stopy snov

Naučia sa texty, pohybovať sa na javisku aj vystupovať pred inými ľuďmi. Dajme šancu ľuďom s mentálnym znevýhodnením stať sa hercami a aktívne sa podielať na kultúrnom živote v Bratislave.

Na začiatku zdanlivo jednoduché konštatovanie - klienti a pedagógovia Domova sociálnych služieb PRIMA hrajú (alebo skôr vytvárajú) divadlo. Lenže nič nie tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá a najmä nie v prípade tak osobitého projektu, akým sú Stopy snov. Ako sa to všetko vlastne začalo?

Začalo to obyčajným nápadom. Na úplnom začiatku bola Viki (Janoušková) a Paťa Garajová Jarjabková. Jedna hľadala nové projekty do vznikajúceho priestoru a druhá si vždy chcela vyskúšať divadlo s ľuďmi so znevýhodnením. Takže Paťa obvolala rôzne domovy sociálnych služieb a my sme jej na to skočili :-)

Začali sme sa stretávať v septembri 2010 a v decembri 2010 sme odpremiérovali „Paťa a pastieri".

Myslím, že začať bolo to najjednoduchšie – teda pre nás z Primy určite. Ťažším sa to prirodzene stalo, keď sme to začali vnímať ako prácu a nie len ako zábavu a relax - bez čoho by sme to zas nevedeli úspešne potiahnuť tých 7 rokov.

Náplň a účel domovov sociálnych služieb spočívajú obvykle v niečom inom než v hraní divadla a príprava divadelných predstavení s mentálne znevýhodnenými klientami nie je určite tou najjednoduchšou cestou, akou sa pedagógovia aj ich klienti mohli vydať. Prečo ste sa pustili do takéhoto projektu?

V Prime sme vždy radi prijímali výzvy. V čase keď nás Paťa oslovila sme sa zapodievali témou, čo by pomohlo spoločnosti lepšie pochopiť a prijať ľudí so znevýhodnením. Nám „odborníkom" zároveň prekážala istá pasivita našich ľudí a tiež zaužívaný model pomoci - že ľudia pomáhajú zo strachu, z ľútosti, zo sebeckých pohnútok... Potrebovali sme to trochu otočiť. A tento projekt, kde sa človek s mentálnym znevýhodnením aktívne zapája, kde sa prihliada na jeho špecifiká, kde má bezpečný priestor na realizáciu a zároveň sú na neho kladené povinnosti a zodpovednosti...nám prišiel veľmi zaujímavý ako nástroj na osvetu, na búranie predsudkov, na rozvoj a poznanie.

Zároveň je to absolutne inkluzívny projekt. Jediná „segregácia", ku ktorej prichádza je rozdelenie na divákov a hercov, čo vlastne tiež v niektorých inscenáciách poprieme, tým, že diváka priamo zapájame do diania.

Prima je po latinsky prvá. Takže nebolo nad čím váhať :-) Náš divadelný projekt „Stopy snov" je v Bratislave prvý. A po dvoch rokoch fungovania pod hlavičkou Primy vznikol aj ako samostatné občianske združenie, ktorého poslaním je prostredníctvom divadla búrať predsudky spoločnosti voči ľuďom so znevýhodnením.

Počas siedmych rokov vzniklo sedem inscenácií – každá iná, každá znamenala posun – divadelný, ale aj ľudský...

Opravím ťa, máme za sebou 6 inscenácii. Verím, že siedma nás čaká :-) Posun to je asi to najsprávnejšie slovo. Znamená pohyb, premiestenie, vývin…

Začali sme veľmi opatrne, pomaly, iba sme sa tak uťukávali. Potrebovali sme sa spoznať a my z Primy hlavne prijať úplne iné postavenie. Zrazu tu nebol „pracovník" a „klient", „riaditeľ" a „zamestnanec". Bol tu herec a režisér, postava a dramaturg, divák a kritik...

Celá naša práca je od začiatku postavená na hercoch – na ich vnímaní a prežívaní, na ich vnútorných témach. Čo zo začiatku znamenalo veľmi citlivú prácu. Veľmi zjednodušene vyzerá proces tvorby takto: Raz do týždňa sa stretávame a hráme sa, hľadáme tému, veľa sa rozprávame, pozorujeme reakcie… Potom do procesu vstupuje dramaturg a režisér – pozrie si čo sme všetko nazbierali a postaví základný scénosled a začína sa intenzívne skúšať. Premiéra - niekoľko repríz a derniéra a ide sa znova.

Naše inscenácie pomaly zreli. Stále viac sme od seba očakávali, boli na nás kladené väčšie nároky. Skúsim o každej incenácii napísať niečo, čo si ja ako herečka a sociálny terapeut z toho procesu pamätám :-)

  • Paťa a pastieri (2010) – prvá incenácia, v ktorej hrali všetci ľudia z Primy – v podstate to bol veľmi kreatívny teambuilding :-) Nosným motívom inscenácie bol dar a putovanie za Ježiškom. Bola to vianočná rozprávka o nás, o tom, čo kto v Prime robí a čo by sme si priali.
  • Stopy snov alebo komentované obrazy z netradičného dialógu (2011) – príbeh postavený na snívaní, na tom, čo všetko môžeme v divadle robiť, čím všetkým môžeme byť a kto v skutočnosti sme.
  • Pustý ostrov…? (2012) Tá prvá scéna asi dostala každého. Herec výjde na javisko sadne si na zem a nakreslí okolo seba kriedou kruh. No… Postupne však hranica mizne. Divák objavuje, že možno tú čieru kreslil on.
  • Akože môžem…! (2013) Emócia hnev! Taká dôležitá a taká zatracovaná a najmä pre ľudí s mentálnym znevýhodnením úplne zakazovaná! Tak sme do toho šli naplno. Počas incenácie pomaly rozuzlujeme náš hnev, približujeme sa k sebe, aby sme skončili v intímnej dôvere jeden k druhému.
  • Princ kde si? (2015) Prvý krát sme sa inšpirovali „z vonka" a to hneď Malým princom. Pamätám si na takýto dialóg medzi Paťou a Emilom. Paťa: „O čom je malý princ?" Emil: „O krokodílovi" a tam niekde sme sme ho začali hľadať.
  • RaJ alebo láska je (mo)drina (2016) Ďalšia tabuizovaná téma pre ľudí so znevýhodnením. Láska. Opäť veľká výzva. Citlivá téma. Viem, že by si zaslúžila viac pozornosti a že by sme ju mohli trochu „drsnejšie" spropagovať, ale predsa je to len citlivá téma, ktorá sa dotýka nás všetkých.

Stopy snov – to sú nielen klienti Domova sociálnych služieb Prima a ich pedagógovia...

Podľa wikipedie „Divadlo vzniká tak, že kolektív tvorcov (herci, režiséri, choreografi, scenáristi, dramaturgovia, inšpicient, korepetítor, atď.) a technických spolupracovníkov (technici, zvukári, osvetľovači) tvoria divadelnú inscenáciu…" Títo všetci sú Stopy snov.

Ľudia okolo divadla sú veľmi kreatívni a zvedaví a naši herci nás inšpirujú pozerať sa na veci inak, hľadať možnosti, skúšať všakovaké prístupy… A tak vzniká súhra. Verím, že Ticháckym profesionálom sme priniesli iné pohľady, nie len na divadelné situácie a nás zas prefesionáli naučili, že robiť divadlo je poriadna makačka.

Keď sa obzrieš za seba – stálo to za tú námahu?

Áno. Ešte raz áno. Tak, ako som odpovedala na tieto otázky, prechádzala som si všetky recenzie, naše fotky, videá, zmienky… Je za nami kus dobre odrobenej práce. Som hrdá, že som súčasťou takého úspešného projektu a že som cez neho spoznala výnimočných ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi.