Ako vníma svet budúci psí pomocník v šteniatkovskom veku? Čo všetko napĺňa jeho dni? Aké zásady správania sa sú mu vštepované? Na chvíľu sme sa prevtelili do malej čiernej labradorky.

Volám sa Flora. Od svojej psej maminy som prišla do rodiny s malým dieťaťom. Veľmi rýchlo sme sa skamarátili a vozili sme sa spolu aj v kočíku, lebo obaja sme boli malí a nevládali sme chodiť peši. Teraz sa najradšej vozím v aute, prespím aj 4-hodinovú cestu. Od malička som chodievala takmer všade so svojou vychovávateľskou rodinou, preto som zvyknutá na všetky ruchy mesta, skôr sa trošku bojím v lese.

Psí pomocníci
Chýba ešte 927,15 €

Psí pomocníci

Výcviková škola pre vodiace a asistenčné psy

Prostredníctvom psích pomocníkov vnášame do života ľudí so zrakovým, telesným, mentálnym či sluchovým znevýhodnením samostatnosť a nezávislosť. Rovnako aj radosť, pocit istoty a priateľstvo.

Nerozumiem ľudskej reči a preto je pre mňa dôležité používanie presné používanie povelov a tónu reči, aby som pochopila, čo odo mňa ľudia chcú. Vždy ma treba najskôr osloviť, aby som vedela, že hovoria ku mne. Až potom nasleduje povel. V prípade, že neposlúchnem na prvý krát, treba oslovenie s povelom zopakovať dôraznejším tónom. Občas sa stane, že nezareagujem ani naň. Potom ma treba upozorniť vôdzkou alebo prísť ku mne štuchnúť do mňa. Prípadne ma potriasť za kožu na krku (tak ako to robí každá psia mama so šteniatkami, ktoré neposlúchajú), aby som sa prebrala zo svojho snívania a uvedomila si, že ku mne človek hovorí, niečo odo mňa chce, alebo robím niečo nevhodné. Po splnení povelu ma vždy poteší pochvala a prípadne nejaká maškrta.

Svoju ľudskú rodinu považujem za svoju svorku. Preto nemám potrebu niekam utekať, keď som navoľno. V meste väčšinou chodím na vôdzke, nielen preto, že sa to tak musí, ale aj preto aby som nevbehla pod auto. Tiež i preto, aby som nevyľakala nejaké malé dieťa. Ja ich mám všetky nesmierne rada, no nie všetky deti sú zvyknuté na psíky a naše prejavy psej lásky.

Vonku nezvyknem maškrtiť, ale ak náhodou nájdem niečo dobré pod zub a pozabudnem sa, treba mi to pripomenúť príkazom Florka FUJ a PUSTI. Spustená hlava, uši a chvost len potvrdzujú, že sama veľmi dobre viem, že som urobila niečo, čo sa nepatrí. Pozor, mám veľmi dobrú pamäť - viem, akú „dobrotu" som kde nechala, určite sa k nej vrátim, keď si ma nebudeš všímať. ;)

Pred vstupom do bytu ostanem stáť pri dverách a čakám na utretie labiek. Je vhodné utierať mi labky aj keď je vonku pekné počasie. Môže sa totiž stať, že keď bude pršať, pozabudnem sa a vbehne dnu aj so zaplatenými labkami. Tento návyk musím získať už v detstve, aby som ho ako vodiaci pes v dospelosti robila automaticky. Pomôžem tým svojmu nevidiacemu majiteľovi.

Doma nevyskakujem na gauč, či posteľ, netrhám to, čo mi nepatrí. Jem iba to, čo mám v miske a nežobrem pri stole, keď večeriate. Občas síce ešte skúsim urobiť na vás smutné oči a tvárim sa, akoby som týždeň nejedla. Nuž, ale čo mám robiť, keď ma moja labradoria povaha núti stále žrať? Viem, že by som nemala a som vďačná mojej vychovávateľke, že to ustriehne i za mňa. Patrím totiž k tým psím druhom, ktoré veľmi rýchlo priberú. Granule mi moja ľudská rodina preto presne dávkuje. Tým sa dá ustrážiť moja línia, ako aj chrániť moje kĺby pred nadmerným zaťažovaním.

Mojou najväčšou záľubou je donášať čokoľvek. Poznám síce povel DONES, ale väčšinou všetko prinášam automaticky, pretože je to pre mňa skvelá zábava. Ak človek chce, aby som mu podala niečo priamo do ruky, musí ku mne natrčiť dlane a zopakovať DONES alebo PODAJ. Vhodné je aj zatlieskať, aby som ma to zaujalo a chcela som daný predmet priniesť. Ovládanie tohto povelu bude veľmi nápomocné pre nevidiaceho, ktorému budem pomáhať. Nahradím mu zrak a vďaka mne poľahky nájde napr. stratené kľúče.

Som učená zastať pred každou cestou, aby som môjho budúceho nevidiaceho pána nevystavila nebezpečenstvu. Keď som na voľno a blížime sa k ceste, je potrebné mi pripomenúť Florka, CESTA. Pred veľmi frekventovanými cestami je lepšie pripnúť ma na vôdzku.

Keď mi je smutno a môj človek sedí na stoličke, či gauči, prídem k nemu a uprene sa mu zadívam do očí. Niekedy mu prípadne položím hlavu na stehno a zavrtím chvostíkom. Vtedy dávam najavo, že potrebujem kontakt a pozornosť. Občas sa potrebujem aj ja pritúliť. Som nesmierne šťastná, keď to ľudia pochopia a pohladenie mi opätujú.