Stretli sme ju v kumbále, na prízemí jedného z mnohých bezmenných činžiakov. Alebo v kočikárni, tak sa to kedysi volalo. V biednej studenej miestnosti po samý vrch zapratanej kuframi, oblečením, servítkami, príbormi, šálkami, svätými obrázkami, skrátka a dobre tým všetkým, čo sa bežne nazýva haraburdami, hoci ide len o uhol pohľadu. Inak to môže byť aj celý jeden ľudský život, trebárs. Mala čosi medzi 70 a 110 rokmi, vek na prvý pohľad neodhadnuteľný, volala sa Antónia. Dávno rozvedená.

Majiteľ tohto (už aj tak dosť pokútneho) bývania ju ale plánoval vyhodiť.V kumbále žila celé roky, predtým sa 15 rokov presúvala z jedného podnájmu do druhého. Pátrali sme, čo sa stalo s bytom (ak nejaký mala), kde je rodina alebo vôbec nejaký živý blízky človek, pretože sa rozprávala hádam len sama so sebou, s duchmi, spomienkami a ešte s holubmi a psami, ktoré kŕmila blízko neďalekého domova dôchodcov.A teda: Byt mala. Len ho na kohosi prepísala - alebo ju k tomu niekto prinútil. Mala už vtedy viac ako sedemdesiat rokov. Bližšie okolnosti neznáme, dosť na tom, že jej za byt bolo sľúbené náhradné bývanie, nuž tak ho teda dostala. A kumbál dostal novú obyvateľku. Kam sa podel byt, kto v ňom žije a prečo ten niekto poslal starú pani žiť do tohto medzisveta, z ktorého sa dostala takmer na ulicu, ostalo záhadou. Nič sa nedalo robiť, Antónia sa ocitla u nás v útulku. Mala 85 rokov.


Raňajky a čistá bielizeň pre ľudí bez domova
Chýba ešte 8 166,96 €

Raňajky a čistá bielizeň pre ľudí bez domova

Depaul Slovensko

Ľudia, ktorí skončia na ulici, sú odkázaní sami na seba. Nie je to len samota, opustenosť a nepohoda, ktorá ich trápi. Mnohí sú chorí, imobilní, bezvládni… a počasie, ktoré my prežívame ako nepohodu, pre nich znamená ohrozenie života.

Neskoršie lekárske nálezy: schizofrenická. Paranoidná. Paranoidne schizofrenická. Krehulka, čoraz viac. Ťažko chodila, na rukách jej vystupovali rozvetvené žily. Veľmi vysoký krvný tlak. Opatrne kráčať. Opatrne vstávať z postele. Pôsobila ako vtáča. Ale nie také pouličné vtáča. Tam by dlho nepoletovala, v tomto veku, v tomto čase a už vôbec nie počas zimy. U nás jej krídla trochu spevneli. V rámci možností. Skamarátila sa so spolubývajúcimi, obľúbila si psíka našej kolegyne.

Len malú časť svojich vecí si vzala so sebou. V noci ju vraj štípal diabol. Aj to bola čiastočne pravda, aspoň metaforicky- so svätými obrázkami si priniesla aj ploštice. Spravili si v nich hniezda a nedali Antónii spať, štípancov mala plný chrbát a svätci na obrázkoch plné šaty.

Rok žila u nás v Útulku sv. Lujzy de Marillac, absolvovala psychiatrické vyšetrenia a celý rad ďalších odborných vyšetrení, zabývala sa, odmietala brať lieky a zas ich brala, hádala sa s nami (pretože málovravnosť sa jej rozhodne vyčítať nedala) aj s nami so záujmom viedla rozhovory. Milovala horalky, mala ich odložených vždy aspoň 5. A jednu poruke, veď čo keby jej náhodou prišla na chuť.

Akosi bolo už zrazu nejaké samozrejmé, že tu je.Minulý týždeň sa nám podarilo vybaviť jej miesto v stabilnejšom bývaní - zariadení pre seniorov. Vzala si svojich päť slivák,náš šofér ju odviezol, vyprevadili sme ju, rozlúčili sa, a ostala nám tu prázdna posteľ, ale nechcem končiť s takým pátosom. Jednak (nanešťastie) u nás žiadna posteľ nie je dlho prázdna a jednak (našťastie) odchod klienta alebo klientky smerom k stabilnejšiemu bývaniu je to, o čo sa snažíme. Aj s pátosom, aj bez neho.

Ďakujeme všetkým podporovateľom, lebo aj oni sa svojou čiastkou podieľajú na tomto príbehu.

Aj vďaka Vám dokážeme plniť našu misiu - veď ulica nie je domov.