Majiteľ tohto (už aj tak dosť pokútneho) bývania ju ale plánoval vyhodiť.V kumbále žila celé roky, predtým sa 15 rokov presúvala z jedného podnájmu do druhého. Pátrali sme, čo sa stalo s bytom (ak nejaký mala), kde je rodina alebo vôbec nejaký živý blízky človek, pretože sa rozprávala hádam len sama so sebou, s duchmi, spomienkami a ešte s holubmi a psami, ktoré kŕmila blízko neďalekého domova dôchodcov.A teda: Byt mala. Len ho na kohosi prepísala - alebo ju k tomu niekto prinútil. Mala už vtedy viac ako sedemdesiat rokov. Bližšie okolnosti neznáme, dosť na tom, že jej za byt bolo sľúbené náhradné bývanie, nuž tak ho teda dostala. A kumbál dostal novú obyvateľku. Kam sa podel byt, kto v ňom žije a prečo ten niekto poslal starú pani žiť do tohto medzisveta, z ktorého sa dostala takmer na ulicu, ostalo záhadou. Nič sa nedalo robiť, Antónia sa ocitla u nás v útulku. Mala 85 rokov.


Raňajky a čistá bielizeň pre ľudí bez domova
Chýba ešte 9 365,26 €

Raňajky a čistá bielizeň pre ľudí bez domova

Depaul Slovensko

Ľudia, ktorí skončia na ulici, sú odkázaní sami na seba. Nie je to len samota, opustenosť a nepohoda, ktorá ich trápi. Mnohí sú chorí, imobilní, bezvládni… a počasie, ktoré my prežívame ako nepohodu, pre nich znamená ohrozenie života.

Neskoršie lekárske nálezy: schizofrenická. Paranoidná. Paranoidne schizofrenická. Krehulka, čoraz viac. Ťažko chodila, na rukách jej vystupovali rozvetvené žily. Veľmi vysoký krvný tlak. Opatrne kráčať. Opatrne vstávať z postele. Pôsobila ako vtáča. Ale nie také pouličné vtáča. Tam by dlho nepoletovala, v tomto veku, v tomto čase a už vôbec nie počas zimy. U nás jej krídla trochu spevneli. V rámci možností. Skamarátila sa so spolubývajúcimi, obľúbila si psíka našej kolegyne.

Len malú časť svojich vecí si vzala so sebou. V noci ju vraj štípal diabol. Aj to bola čiastočne pravda, aspoň metaforicky- so svätými obrázkami si priniesla aj ploštice. Spravili si v nich hniezda a nedali Antónii spať, štípancov mala plný chrbát a svätci na obrázkoch plné šaty.

Rok žila u nás v Útulku sv. Lujzy de Marillac, absolvovala psychiatrické vyšetrenia a celý rad ďalších odborných vyšetrení, zabývala sa, odmietala brať lieky a zas ich brala, hádala sa s nami (pretože málovravnosť sa jej rozhodne vyčítať nedala) aj s nami so záujmom viedla rozhovory. Milovala horalky, mala ich odložených vždy aspoň 5. A jednu poruke, veď čo keby jej náhodou prišla na chuť.

Akosi bolo už zrazu nejaké samozrejmé, že tu je.Minulý týždeň sa nám podarilo vybaviť jej miesto v stabilnejšom bývaní - zariadení pre seniorov. Vzala si svojich päť slivák,náš šofér ju odviezol, vyprevadili sme ju, rozlúčili sa, a ostala nám tu prázdna posteľ, ale nechcem končiť s takým pátosom. Jednak (nanešťastie) u nás žiadna posteľ nie je dlho prázdna a jednak (našťastie) odchod klienta alebo klientky smerom k stabilnejšiemu bývaniu je to, o čo sa snažíme. Aj s pátosom, aj bez neho.

Ďakujeme všetkým podporovateľom, lebo aj oni sa svojou čiastkou podieľajú na tomto príbehu.

Aj vďaka Vám dokážeme plniť našu misiu - veď ulica nie je domov.