Ako zdravotný klaun viem, že smiech pomáha v každom veku. Preto okrem detí v nemocniciach navštevujem aj seniorov. Každá návšteva ma veľmi obohatí. Ľudskosť, ktorú mám tu česť spoznať, sa mi vždy vpíše do duše.

Do zariadení pre seniorov prichádzame vo dvojici – ja ako zdravotný klaun Alojz Marhuľa a moja klaunská kolegyňa Irenka Halásová. Vždy si vopred dohodneme tému, ktorá by seniorov mohla rozveseliť. Plesová sezóna bola v plnom prúde. A tak sme aj my prišli patrične vyštafírovaní. No keďže ako Marhuľa nie som plesový typ, aj moje gala bolo toho dôkazom. Mať tmavé sako s ružovou košeľou a kravatou je ešte v norme. Ale svetlozelené krátke nohavice a modré ponožky vytiahnuté nad členky by mohli byť zdrojom úvah. Naproti Irenka s úžasným účesom kráčala v krásnych bordových šatách. Nuž, aj tváre z fotiek visiacich na stenách sa za ňou otáčali.

Smiech nepozná vek
Chýba ešte 2 198,52 €

Smiech nepozná vek

ČERVENÝ NOS Clowndoctors

Mnohí si myslia, že klauni sú iba pre deti a zdravotní klauni chodia do nemocníc len za tými najmenšími. Ale nie je to úplná pravda. Zdravotní klauni z občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors už sedem rokov navštevujú aj seniorov v nemocniciach a v zariadeniach pre seniorov. Aj dieťa, aj starší človek sa potrebujú zasmiať, potešiť, zažiť vtipnú situáciu. Zvlášť vo chvíľach, keď im nie je práve najlepšie, prežívajú bolesti, samotu, smútok. Keď ich navštívia klauni, mnohokrát sa deti aj seniori smejú na to istom. Pre deti možno nie je ľudský kontakt taký vzácny ako pre seniorov, lebo ho majú dostatok. Od seniorov si klauni často pýtajú radu. „Veľa vedia, veľa zažili, no už veľmi nemajú možnosť sa o to podeliť,“ myslí si zdravotná klaunka.


Klopeme na dvere a vchádzame postupne do izieb. Už sú tu prvé pobavené reakcie seniorov. „Takto asi nie". „Veď treba dlhšie nohavice". Alebo: „V sále bude teplo, môžu byť aj krátke.". Či: „Nech aj Irenka skráti svoje šaty".

Vtom na chodbe stretávame pána Jozefa. Jeho širokánsky úsmev nás okamžite privíta a vrelo nás pozýva k nemu do izby. Pochváli nás, páči sa mu, ako sme vychystaní. A keď Irenka vysloví túžbu, že hľadá učiteľa tanca, pán Jozef neváha. Ja robím hudobný doprovod a pán Jozef vystrihne s Irenkou ukážkový valčík. No sánku nám zhodí o poschodie nižšie, keď spustí maďarské pesničky, napriek tomu, že pri rozhovore používal rusínčinu. Nadšene nám ukáže fotografie svojich najbližších a s jemným smútkom v očiach aj tie s nebohou pani manželkou. Nevieme sa rozlúčiť, toľko energie nám dáva.

Tanec je na programe aj v ďalších izbách. S niektorými seniormi, ktorí sa nemôžu posadiť, predvádzame tzv. relaxtanec, pri ktorom seniorov iba jemne chytíme za ruky. Irenka nakoniec našla učiteľa tanca aj vo mne, Marhuľovi, spoločne v našom podaní zaznejú valčíkové songy a samozrejme sa vysmiatym starčekom ukážeme i tanečnými kreáciami.

Neskôr už v civile navštívime aj dámy pracujúce na sociálnom oddelení zariadenia. Prirodzene ich zaujíma, ako zvládame túto prácu. Premýšľali nad otázkou, či je ťažšie navštíviť dieťa v nemocnici na onkológii? Alebo seniora, ktorý je na sklonku života? Myslím, že každý, bez ohľadu na to, aký má vek či osud, si zaslúži byť šťastný, obdarený porozumením a humorom. A teda odpoveď nás klaunov je takáto: Prebudiť úsmev na perách a v duši človeka vždy stojí za to. Smiech totiž nepozná vek.

Zdravotný klaun Peter Biž (Alojz Marhuľa) v spolupráci so zdravotnou klaunkou Henriettou Rab (Irenkou Halásovou)