Mal som byť v Číne, ale cesta sa presunula. Zostalo mi pár voľných dní v decembri, a tak som sa vybral, že pomôžem Vladkovi Maslákovi v Dobrom Pastierovi. Chcel som si aj vyskúšať, ako celá komunita vo vnútri funguje. Mám výhodu – som zarastený a moje oblečenie tiež nevyzerá veľmi honosne. Vladkova sestra sa ma pýta, či sa umyjem sám a Oľga, jej spolupracovníčka, hovorí, že by som to mohol zvládnuť a potom ma niekam uložia. Môj zovňajšok je výhoda, aj chlapci ma berú ako jedného z nich a môžem všetko lepšie spoznať bez pozlátky zvnútra, pochopiť spoluprácu v tejto komunite. Hanka s Oľgou robia veľkú prácu, obe majú veľké gazdovstvá na Orave a každé tri týždne odrábajú týždeň v Dobrom Pastierovi, od rána do noci, tak ako ďalší úžasní ľudia – napr. Helenka, Katka, Lucka, Dano, Vlastička, Marcelka, Maroš, Majka, Ferko, Lukáš a ďalší.

Deň začíname rannou kávou o šiestej vo veľkej jedálni. Po káve sa presúvame do kostola na ranné chvály, potom nasledujú raňajky a rozdelenie práce. Vladko prideľuje prácu každému osobne. Pred odchodom do práce si môžu chlapci kúpiť cigarety, kozmetiku alebo sladkosti. Peniaze pri sebe nemajú, ale Hanka im zaznačuje výdavky do zošita. Tri veci nie sú dovolené – alkohol, peniaze a nadávky. Vladko ma pridelil k Mirkovi. Našou úlohou je rozvoz dreva do kuchyne, jedálne a na izby. Spolu s Mirkom, Ľubom a Vladom naberáme z veľkej kopy polámané drevo zo starých nábytkov a na káre, ktorá toho už odviezla asi dosť, vozíme drevo v papierových sudoch na potrebné miesta. Ľubo je stavebný inžinier, Vlado bývalý čašník. Mirko presne vie, kde má byť koľko plných sudov a tak vymieňame prázdne za plné. Ako kanban vo fabrike. Drevo sa míňa, na izbách je dosť prekúrené. Chlapci si užívajú teplo, ktoré na ulici nemali.

Nemocnica chudobných
Chýba už len 14 177,27 €

Nemocnica chudobných

Dobrý pastier

V komunite OZ Dobrý pastier v Kláštore pod Znievom žije vyše 430 ľudí, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti. Sú medzi nimi starí a chorí ľudia bez dostatočných prostriedkov na lekársku a sociálnu starostlivosť, bývalí ľudia bez domova, mladí ľudia z detských domovov aj ľudia, ktorí v minulosti prepadli rôznym závislostiam. Títo ľudia, podľa svojich schopností pracujú v rôznych firmách, ktoré komunita buduje. Niektorí klienti si urobili kurzy opatrovateľstva a pomáhajú tak starším a nemocným. Práca im pomáha nájsť užitočnosť, vrátiť sa do života, ale aj zarobiť peniaze pre seba a na rozvoj komunity - opravy budov a investície do nových projektov. Jedným z najväčších projektov, ktorý pripravujeme je nemocnica, ktorá bude slúžiť týmto ľuďom.

Pracuje sa pomaly, práca je terapia. Vonku mrzne, miestami je ľad, cesta je hrboľatá a pokrivená kára sa ťahá dosť ťažko. O desiatej sa podáva káva na zohriatie a malá čokoládka. Podávam ju svojmu šéfovi Mirkovi. Sedíme a popíjame kávu. Nikto nerozpráva, každému vidieť na tvári roky trápenia, o ktorom by sa dala napísať kniha. Pred dvanástou sa schádzame v kostole a modlíme sa spoločne ruženec. Po modlitbe máme obed. Cesnakovú polievku a pečienku s ryžou. Chlapci sedia a niektorí roznášajú jedlo ako v reštaurácii. Má to svoj význam, lebo niektorým sa trasú roky, iní krívajú alebo nemôžu dobre chodiť.

O pol druhej pokračuje práca. Ide nám to celkom dobre a do tretej máme rozvezené všetky plné sudy – odhadujem, že ich bolo vyše sto. Mirko je šéf a občas vyberie lepšie drevo pre kamarátov a na vrch súdka položí obyčajné drevotriesky, aby ostatní nezávideli. Mirko sa vraj viackrát pokúšal vykradnúť banku. Nehľadal tam ani tak peniaze ako teplo. Aj vo väzení je teplejšie ako na ulici. No a teraz sa stará o teplo v bývalom benediktínskom kláštore. O piatej je svätá omša. Slúži ju kňaz Ferko, ktorý vyštudoval okrem teológie aj právo, ale jeho cesty boli veľmi kľukaté. A štyridsať rokov po vysviacke mu biskup znovu umožnil vrátiť sa ku svojmu povolaniu. V kostole vidieť zhrbených a krívajúcich ľudí, ktorým život nadelil trápenie, aké si ani nevieme predstaviť. Mnohí ľudia hovoria, že si za svoj osud môžu sami. Táto veta im však veľmi nepomôže. Keď počúvam ich osudy, tak mnohí si priniesli problémy do života už z detstva – násilie a alkoholizmus rodičov, detské domovy a resocializačné zariadenia. Všímam si ich chôdzu v kostole. Je zvláštna. Mnohí majú amputované prsty na nohách, ktoré im omrzli. Je tu chlapec, ktorý nechodil a sedel ako invalid na lavičke v Martine.

Dnes chodí bez palíc. Kostol je plný ľudí, na čítanie je poradovník a takmer všetci idú na sväté prijímanie alebo na krížik. Na večeru máme cestoviny s makom a privážajú ďalších dvoch chlapov z ulice. Vonku prituhuje a vidieť na nich, že sa tešia z tepla a večere. Už nie je kam dávať ďalších - niektorí spia na chodbách aj na vrátnici. Včera zmrzol bývalý hosť – Vavrinec, ďalšieho zrazil vlak. Chlapi si o tom rozprávajú pri cigarete na dvore. Po večeri ideme s Vladkom do Tesca na prebytky. Nakladáme do auta šesť škatúľ ovocia a zeleniny a vraciame sa domov. Vladko vybavuje štyri ďalšie telefonáty a prosí, aby počkali po Vianociach, že všetko je plné. Vonku je už mínus trinásť a volajú, že našli opitého bezdomovca niekde na ulici. Vladko im hovorí, nech mu dajú piť veľa vody, nechajú ho vytriezvieť a dovezú ho okolo pol desiatej. Medzitým volá, nech pristavia ďalšiu posteľ a periny na vrátnici. Vykladáme tovar a ideme na vrátnicu. Už je tam asi sedem chlapov.

Jožko tká pekné koberce a sám si vymýšľa rôzne vzory. Dlho bol odlúčený od civilného života. Mladý chlapec obsluhuje v kaviarni. Keď ho prepustili z detského domova, tak spával na hrobe svojej mamy, ktorú nikdy nevidel. Vedľa pri stole v jedálni je chalan, ktorý má spálenú tvár – jeho i priateľku poliali skinheadi, pri čom ona zomrela. Ďalší má depresie – povedal kamarátke „skap" a ona sa do dvoch dní predávkovala. Vladko Maslák ho postupne z toho dostáva. Traja mladí chalani bez nôh - jedného vláčili za autom, druhému nohy zhoreli a tretiemu ich v osemnástich rokoch odrezal vlak. Chlapík roznáša obedy - pred časom bol žltý a zlyhávala mu pečeň, jeho brat – dvojča – sa prišiel poďakovať. Keď ten druhý pil, ten prvý z dvojčiat mal bolesti. Teraz mu je dobre.

Je to neuveriteľné. Prichádzajú sem niekedy ľudia, ktorí nevedia povedať súvislú vetu alebo chodiť. Prvé týždne sú zlé, lebo nedokážu prijímať potravu, udržať moč, ale postupne prestávajú piť, začnú pracovať a splácať dlhy. Dnes som raňajkoval s Dušanom, Rómom, ktorý nevie písať, čítať ani koľko má presne rokov. Ale robí za troch a je veľmi šikovný na hocijakú prácu. Len sa usmieva a maká. Už má ušetrených vyše sedemtisíc eur. V jedálni upratuje jeho brat Tomáš, ktorý má pokrivené nohy.

V maštali sa narodili malé prasiatka a včera prišiel na svet koník, v očakávaní sú aj ovce. Chlapci sa o zvieratá starajú s veľkou láskou. Prichádzajú podnikatelia a pomáhajú – s potravinami, čistiacimi prostriedkami, liekmi, materiálom a prácou. Romanka Machová učí chlapcov vyrábať bylinkové cukríky a Ľubko Klieštik kamenárske práce. Je tu už viac podnikateľských jednotiek – Kláštor pod Znievom, Vrícko, Bzovík, Polerieka, Borcová, Nitrianske Pravno, kde ľudia pracujú v kuchyni, pri dobytku, na poli, pri ošetrovaní starých ľudí, pečení chleba, oprave budov a podobne. Pomáhajú aj starým ľuďom v dedine a posielajú potraviny deťom do detských domovov – ľudia, ktorí kedysi sami potrebovali pomoc druhých. Keď prichádza muž z ulice, prichádzajú s nim okrem zlozvykov aj dlhy a exekúcie. Snahou je vyriešiť dlhy, začať posielať deťom a rodine balíčky a neskôr aj peniaze.

Denne sem príde pár ťažkých prípadov. Je dobré, že ich je kam presúvať vznikla už celoslovenská sieť takýchto komunít – Žakovce (Marián Kuffa), Jaslovské Bohunice (Marián Vivodík), Kolpachy pri Banskom Studenci (Norbert Ďurdík), Levoča (Roman Gažúr), Košice (Peter Gombita), Prešov (Peter Valíček), Poddunajské Biskupice (v diele Resoty otca Antona Srholca pokračujú Ferko Smelý a Vladimír Krčméry).

Mali stretnutie so zástupcami Potravinovej banky. Tesco s nimi podpísalo dohovor, že nevyhodí ani jednu potravinu, ktorá sa dá skonzumovať. Pribúdajú klienti – aj včera jedného doviezli – zmrzlo mu aj víno vo fľaši. Volali z družstva a dovolili pozbierať zvyšky z okolitých polí. Chlapci doviezli kopu kapusty a včera sme natlačili päť dvestolitrových sudov. Tešíme sa.

Dnes máme sviatok – nepracuje sa, popoludní sa pre chlapcov otvára kaviareň v bývalej krčme, ktorú chlapci opravili. Majú tam zadarmo zákusok, kávu a kofolu. Môžu si v pokoji posedieť v kresielku. Mnohí z nich takúto možnosť už dávno nemali.

Prišiel k nám Peter Gombita, šesťdesiatročný kňaz. Bežal za chudobných z Košíc do Ríma. Vyše 1500 kilometrov, každý deň 42 kilometrov. Buduje komunitu Oáza v Košiciach. Bol som ho navštíviť a zdá sa mi, že tam má oveľa ťažšie prípady ako my v Dobrom Pastierovi.

Zažívam tu absolútnu školu oddanosti svojmu povolaniu, úplne iný spôsob manažmentu, na aký sme zvyknutí – žiadne schôdze a papiere, jednoducho sa dejú veci. Každý deň. Totálna samoorganizácia. Za pol roka vznikla z krčmy kaviareň pre ľudí z ulice, opatrovateľský dom pre seniorky, pekáreň a dom pre seniorov. Bývalí bezdomovci si robia kurzy na opatrovateľov. Pomáha prijatie, pokoj, modlitba a práca. Žije sa v prítomnosti – prvou prioritou je život človeka, ďalšou záchrana potravín pred znehodnotením a potom opravy budov a strojov.

Sedíme na obede a príde reč na vianočný darček pre Vladka. Tibor sa zasmeje a rozpráva, ako jedného chlapca tlačila topánka. Vladko si vyzul svoje nové topánky (koľké už?), daroval mu ich a chodil iba v ponožkách. Takto rozdá vždy všetky dary – hodinky, mobil, kabát, tak, ako rozdáva sám seba. Na Štedrý deň je omša ráno o ôsmej. Potom sa nakladá a vozí jedlo ľuďom na ulici – do Martina a na stanicu do Vrútok. V Martine Vladko dáva požehnanie a rozpráva o Ježišovi, ktorý sa má narodiť. Zastavujeme vo Vrútkach pred stanicou. Vladko zakričí a chlapci vychádzajú. Dáva im kapustnicu, šalát, rezeň, lyžicu a jednému aj päť eur. Po rozvoze nasleduje cesta do Metra v Žiline, nakladanie kaprov a ďalších vecí na štedrú večeru. Vladko sa teší na štedrú večeru so svojou veľkou rodinou. Počas vianočných sviatkov je v Dobrom Pastierovi aj živý Betlehem, na Silvestra je pripravený celovečerný program a pán farár robí s fakľami ohňovú show.

Nedokážem rozpovedať všetky zážitky z Dobrého Pastiera, každý deň pribúdajú nové. Môžem povedať iba jedno – ja medzi týmito ľuďmi dostávam viac ako dávam. Stretávam medzi nimi Krista častejšie ako vo veľkých katedrálach a s biskupmi a kňazmi v pozlátených ornátoch. Nepoznám lepšie príklady spolupráce medzi rôznymi ľuďmi ako v Dobrom Pastierovi pod láskavým vedením Vladka Masláka. Nechápem, ako to zvláda, on sám je invalidný dôchodca s bajpasmi – zvážať a prijímať ľudí z ulice, vracať ich do života a k Pánovi, odpúšťať pády a zlyhania a nečakať vďačnosť, keď treba, tak aj ošetrovať a prebaľovať chorých, organizovať prácu, logistiku rozvozu potravín a materiálu, počúvať a riešiť každodenné trápenia. Vladko popisuje spoluprácu v Dobrom Pastierovi takto:

„V Kláštore pod Znievom máme základňu, kde je 150 ľudí. Všetci noví prichádzajú k nám. Keď niekoho odliečia v resocializačných zariadeniach a on nemá kam ísť, tak príde k nám. Podľa situácie, akú má, do takej služby ho zaradíme. Ak príde osemnásťročný chlapec z detského domova, tak ja ho nemôžem zaradiť do útulku, lebo to by bol o schodík nižšie. Útulok je nízkoprahovka, za ním je už len ulica. Ja ho teda dám do služby „dom na pol ceste", kde človek zvláda pracovné návyky a ja mu môžem dať nejaké zamestnanie, alebo mu nájsť prácu napríklad v pekárni. Keď je vo vážnom stave, tak ho dáme do zariadenia s opatrovateľskou službou. Ak je dôchodca, ktorý nemá zarobené na dôchodok a nechcú ho zobrať do žiadneho zariadenia pre dôchodcov, alebo má veľa dlhov a exekúcií, tak ho dáme do zariadenia pre seniorov tu u nás. U nás sú mnohí ľudia aj 2 – 3 roky a nedostávajú žiadnu finančnú podporu od štátu.

Máme tu aj mužský starobinec pre 50 ľudí. V Polerieke máme 15 chlapcov, dve maštale a 50 kráv, ktoré dojíme ručne. My sme za ručnú prácu, používame kone, z Kovošrotu vykupujem staré sejačky, vozy a stroje a opravujeme si ich. Pre nás je práca dôležitá terapia. V Polerieke chováme všetko. Keď som bol minule v Zoologickej záhrade v Bojniciach, tak sa mi zdalo, že okrem slonov a levov už máme v Polerieke všetko, čo aj oni. Pávy, bažanty, morky, kačky, husi, sliepky, liliputky, jelene, ani neviem, čo všetko tam tí naši majú. Aj niekoľko druhov papagájov, rôzne korely a neviem čo všetko možné. Vieš, ich to baví a odo mňa chcú už len súhlas a požehnanie a oni si to už potom pozháňajú a tešia sa z toho. V Borcovej máme veľké hospodárstvo, 500 oviec, kone, hovädzí dobytok, prasiatka. Tam je asi 40 chlapcov. Prevádzku máme aj v Bzovíku. Pri Krupine je malá hospodárska usadlosť, asi 30 hektárov, celé centrum je zasvätené Jánovi Pavlovi II. a postavili sme tam kostol sv. Františka zo slamy. Staviame tam aj slamené domy pre rodiny v núdzi. Zvieratá musíme mať evidované a na konci roka máme dotáciu, z ktorej potom investujeme do nových projektov. Celkovo máme 500 oviec, 100 kôz, 200 prasiat, 170 kusov hovädzieho dobytka, mali sme 50 koní, ale 17 z nich sme tento rok predali.

V tomto roku prerábame bývalú krčmu, v pivnici už máme aj sväté omše. Je tam zatiaľ 10 chlapcov a bude tam opatrovateľská služba pre ženy. Vo dvore chystáme autodielňu a pneuservis. Potom je ešte na Vrícku útulok pre 20 žien. Na Vrícku máme aj salaš. V Nitrianskom Pravne je zariadenie opatrovateľskej služby, kde máme 40 žien. U nás nevyberáme ľudí podľa toho, aký majú dôchodok. U nás je skôr opačná snaha – ak nemá na nič, alebo má veľké dlhy, tak môže u nás byť. Ak má veľký dôchodok, tak mu ponúkame možnosti v iných zariadeniach.

Ľudia, ktorí k nám prídu, majú rôzne diagnózy. Keď sa vylieči duša, tak ostatné veci sa veľmi rýchlo dajú do poriadku tiež. Hneď na začiatku sa snažím dať prichádzajúcemu človeku také duchovné ozdravenie. Buď sa pripraví na svätú spoveď, alebo sa s ním porozprávam a umožním mu také očistenie. Vieš, aj naši starí rodičia a rodičia nám hovorili: „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania." Keď on získa takéto oslobodenie sa od hriechu a ešte sa spolu pomodlíme, tak ten človek nájde znova chuť žiť. Oni niekedy trpia rôznymi psychózami, trápia sa, nesú si so sebou všelijaké traumy z toho minulého života. Človek tu nájde taký zmysel života, chce byť užitočný. Veľmi často sa vraciam k evanjeliu o Petrovej svokre, ktorá bola chorá, mala vysoké teploty a všetci ju obsluhovali. Ale keď sa jej Ježiš dotkol, ozdravela a ona potom obsluhovala ich. Aj ja takto hovorím mojim chlapcom – pokiaľ nás niekto obsluhuje a musí nám všetko dávať, tak sme chorá spoločnosť. Ale ak už začne ten dotyčný niečo tvoriť aj pre druhých a pre týchto chorých, varí, roznáša jedlo a tak, potom začína proces ozdravenia. Videl si aj pri obede, že všetci sedia a len niektorí roznášajú jedlo, lebo tam mnohí majú Parkinsona a iné choroby a porozlievali by to. Tak radšej tí mladší a šikovnejší všetko poroznášajú. Je to teda taký proces ozdravovania s pomocou Pána, v ktorom treba byť veľmi trpezlivý s každým človekom. Lebo každý človek ma nejaké dary a schopnosti. Niekedy mám taký pocit, že niektorí tí chlapci ma obiehajú v tej svojej originalite, sú už lepší ako ja. Príde k nám niekedy kôpka nešťastia a vzápätí vidíš, že ten človek má toľko darov a schopností, že ťa obieha. Dokážu maľovať obrazy, navrhovať vzory a tkať koberce, vymýšľať rôzne syrové výrobky alebo ozdoby z dreva. (Ján Košturiak)

Tu je príbeh Vladka Masláka.