Fakt, že som začala pracovať pre Edumu, mi každodenne prináša nové skúsenosti, stretnutia so zaujímavými ľuďmi, ako aj netradičné zážitky. Taký bol aj jeden júlový víkend, kedy som sa ocitla na base campe Teach for Slovakia v Dolnom Smokovci, kde sme viedli jeden z workshopov pre budúcich učiteľov. Teda, viedla ho naša Janette, ktorá ho spojila aj s návštevou rómskej osady.

Chceme viac vnímavých škôl na Slovensku
Chýba ešte 1 630,44 €

Chceme viac vnímavých škôl na Slovensku

Od emócií k poznaniu - EDUMA

Na Slovensku narastá počet mladých ľudí, ktorí sa strácajú v spleti rýchlo sa šíriacich informácií. Vplyvom sociálnych sietí, niektorých mediálnych obrazov i výrokov politikov často preberajú názory, ktoré sú mnohokrát extrémne zamerané voči ľuďom s odlišnou rasou, etnicitou, s ekonomickými a sociálnymi problémami. Ukazuje sa, že len teória na školách a dobré výsledky v testovaniach nestačia. V Edume učíme cez príbehy a našou snahou je sa dostať do všetkých kútov Slovenska.

Vystupujeme z autobusu a čoskoro stretávame pár miestnych ľudí, srdečne sa s nimi zdravíme, zvedavo si nás obzerajú, keď vchádzame do osady. Oproti nám už kráčajú dve mladé rómske dievčatá, Janka a Radka. Usmievajú sa, je im vtipné, že sme prišli a čo viac, chceme navštíviť miestne rodiny a poprosiť ich, či by nás naučili variť typické rómske jedlo – marikle. To je totiž naša úloha. V taškách nesieme potrebné ingrediencie – múku, soľ, olej a sódu bikarbónu. V osade vnímame zvedavý ruch. Ľudia sú najprv opatrní, zvedavo si nás obzerajú. Keď však zistia, o čo ide, objavuje sa im veselá iskra v očiach.

V škole je im lepšie

„Čože chcete? Variť marikle? U nás?" ozýva sa veselý smiech z jedného z domov. „Poďte ku mne! Ja vám pomôžem navariť!" kričí ďalšia pani. Jej sused sa smeje a kričí: „Čo im ty chceš navariť? Veď nemáš sporák!" Naša skupinka nakoniec vchádza do malej garsónky v ešte nedokončenej bytovke hneď na začiatku osady. Staršia pani sa na nás usmieva a pýta sa: „Marikle? Naozaj chcete variť marikle? Dobre, navarím vám. Len musím zavolať muža, aby priniesol drevo." V jednej malej miestnosti, kde žijú spolu s manželom, je iba gauč, starý sekretár, stôl, pár stoličiek a stará mašina na varenie. Podobnú mala aj moja prastarká. „Nie, nevyzúvajte sa!" kričí pani rázne. Usadí nás v malej izbičke a postupne sa osmeľuje, keď sa jej pýtame na deti a vnúčatá. Niektoré z nich navštevujú miestnu školu. „Pani učiteľka veľa kričí, ale nečudujem sa jej, je tu už sedem rokov," hovorí stará mama pätnástich vnúčat. „Do školy treba chodiť, aby z detí niečo bolo, najstaršia vnučka je už v siedmej triede," pokračuje. Vtedy už do miestnosti vchádza jej manžel a nesie drevo. Spolu s ním prichádzajú aj zvedaví susedia a s nimi deti. Pýtame sa ich, či sa tešia na prázdniny. „Nie, v škole je lepšie, tam aspoň niečo robíme," hovoria viaceré. Keď sa rodičov pýtame, čo robia deti vo voľnom čase, väčšinou dostávame odpoveď: „Behajú vonku." V osade sa nachádza aj malé komunitné centrum, v ktorom sa pravidelne konajú bohoslužby. Už na prvý pohľad je viditeľné, že Rómovia majú silnú vieru. Aj v izbičke našej hostiteľky sú na stenách sväté obrázky.


Domáca pani začína pripravovať marikle. Múku so štipkou soli zmieša s vodou a vymiesi hutné cesto, ktoré neskôr rozvaľká na malé placky a potom ich pečie na mašine. Počas toho nám hovorí, že marikle sa dajú urobiť aj na sladko, Rómovia vraj majú veľmi radi sladké. Onedlho už ochutnávame typický rómsky domáci chlieb. Počas tohto netradičného olovrantu nám otec dvoch malých detí rozpráva o svojich zážitkoch z Čiech, kde pôsobil ako vychovávateľ. „Nebolo to ľahké. No snažil som sa deťom ukázať slušné správanie na sebe, keď som sa slušne správal ja, ony sa rýchlo ku mne pridali." Trápi ho, že v okolí nie je dosť pracovných príležitostí. Nielen pre Rómov, ale aj pred gadžov, ako volajú v rómčine Nerómov. V minulosti, keď bolo práce viac, boli aj vzťahy medzi týmito dvomi komunitami lepšie. „Tento dom oproti sme postavili spolu s bratmi. Najprv sme museli odkúpiť časť pozemku. Dom je už skoro dokončený, ale je nás v ňom veľmi veľa. Bolo by treba stavať ďalší, ale nie je za čo," vysvetľuje.

Hodina, ktorú sme mali vyhradenú na návštevu, ubehla rýchlo. Mnoho otázok, ktoré sme mali na jazyku, zostalo nezodpovedaných. A ešte viac sa ich objavilo v našich hlavách cestou v daždi späť do hotela. Deti nás s radosťou odprevádzali až k autobusu. „Čím chceš byť, keď budeš veľká?" pýta sa jedného dievčatka Janette. „Kuchárkou." „Ja kozmetičkou," pridáva sa jej kamarátka.


Ako sa dá zvyknúť na chudobu?

V autobuse sa snažíme reflektovať situácie, ktoré sme práve prežili a príbehy, ktoré sme počuli.Dá sa na chudobu zvyknúť? Ktoré z detí, ktoré sme dnes videli, chce byť smetiarom či nezamestnaným? Ktoré z nich chce v budúcnosti kradnúť? Aké sú ich sny? Čo môžeme urobiť, aby ich budúcnosť bola lepšia než prítomnosť ich rodičov? Aké by to bolo, keby sme sa my či naši rodičia narodili v chudobe? Každý sám sa v tichu zamýšľa nad ľudskými osudmi, ktoré zostali v osade, kým my sa v daždi vezieme do hotela, kde nás čaká obed a suché oblečenie. Ľudia, ktorých sme dnes stretli, si však neprezlečú premočené oblečenie a prístreškom pred zimou a dažďom im naďalej budú polorozpadnuté chatrče.

Barbora Babicová, Eduma