Ľudia ma vždy desili.

Prečo sú veci tak, ako sú?

Samostatnosť, nie samota
Chýba ešte 3 774,94 €

Samostatnosť, nie samota

Dss-MOST, n.o.

Ľudia s duševnou poruchou žijú medzi nami a ich počet narastá. Pre niekoho každodennosť, pre iného výzva - nadviazať medziľudský kontakt, cestovať MHD či zmysluplne tráviť voľný čas. Pomôžme ľuďom s duševnými poruchami viesť samostatnejší každodenný život.

Prečo nemôžem byť ako ostatné dievčatá a chlapci?

Pamätník zo škôlky je celý pokreslený len vlastnými kresbami.

Kreslenie bolo únik.

Potom sa vnútorný svet začal točiť hlavne okolo jednej otázky.

Je toto peklo naozaj lepšie ako to, do ktorého vraj/určite/možno pôjdem?

Možnej odpovedi na túto otázku zabránil už aspoň štyritisíc krát strach.

Nenávisť, ktorá z vonku presiakla, vzala čo jej stálo v ceste.

Našťastie po dvoch desaťročiach takzvaného života ju narušila ďalšia otázka.

Nie je táto spleť neurónov a ostatných buniek, ktorú ľudia naučili nazývať sa „ja"

vlastne tiež človek?

Tak som teda tu.

Obraz: Hon na čarodejnice, autor: Ladislav Mocik

Obraz: Napísali, povedali... O tom, koho vôbec nepoznali , autor: Ladislav Mocik

Komu stačí veriť, môže veriť že moja tvorba sú len pekné alebo škaredé obrázky.

Komu stačí cítiť, môžu mu prísť nepríjemné.

Pre mňa je moja tvorba väčšinou o nádeji.

Možno časom viac ľudí začne viac rozmýšľať.

Možno potom viac ľudí prestane hovoriť veci, kvôli ktorým sa napríklad ich deti zbláznia

a ostanú na invalidnom dôchodku.

Asi skôr nie...

Každopádne je tvorenie dobrý spôsob ako si upratať myšlienky.

A rozmýšľanie dobrý spôsob ako si pomôcť.

Síce si každú chvíľu psychická porucha hodí moju psychiku do papule

a požuje ju ako trpiacu žuvačku, ale už nezaspávam každý deň ako večer pred popravou.

Teraz mám vlastný život.

Ľudí, ktorí majú radi mňa a ja ich.

A viem sa dokonca aj naozaj tešiť.

Hocičo, len nie samozrejmosť.

Obraz: radšej bez názvu , autor: Ladislav Mocik