Ivetka je aktívna dáma, ktorá o zrak prišla pred rokmi. Pracuje ako masérka v nitrianskej nemocnici a momentálne má tretieho vodiaceho psa. Práve o ňom je Ivetkine láskavé rozprávanie, ktoré sa prelína s humorom jej vlastným.

Pred piatimi rokmi ku nám pribudol PIESKOVÝ KĽÚČ K ĽUDSKOSTI. Pýtate sa, čože je to za nezmysel? Počkajte! Hneď vysvetlím.

Má bruško a štyri labky pieskovej farby, volá sa Ivor. S jeho príchodom sa mi naplno otvorili dvere do iného života. Hej. Vlastnila som už predtým dva vodiace psíky, ktoré z gruntu zmenili môj život ‒ urobili ho prekrásnym, pestrofarebným, zmysluplným. Corra a Ajka ‒ každá odomykala iné krásy života, každá po svojom... Nikdy by som nebola verila, že môže prísť ešte niečo lepšieho, zodpovednejšieho, milšieho, krajšieho... Asi som sa mýlila!

Psí pomocníci
Chýba ešte 812,65 €

Psí pomocníci

Výcviková škola pre vodiace a asistenčné psy

Prostredníctvom psích pomocníkov vnášame do života ľudí so zrakovým, telesným, mentálnym či sluchovým znevýhodnením samostatnosť a nezávislosť. Rovnako aj radosť, pocit istoty a priateľstvo.

Ivorko prišiel z účelového chovu, vybavený tými najlepšími vlastnosťami ‒ ako dokonalý anjel strážny, ako stelesnená poslušnosť, ako úžasný spoločník... Keď treba, ako keby ho ani nebolo, inokedy vie byť celou materskou škôlkou, šašom, cirkusantom, zodpovedným sprievodcom, záchrancom... No môže si človek želať viac? Až som z toho pekných pár dní bola v šoku... Na staré kolená ma bude konečne niekto bezvýhradne rešpektovať, poslúchať...

No poviem vám, len ťažko som si zvykala, Ivčo zrejme tiež. Nechápal, že si neprosím jeho stopercentnú zodpovednosť, že často riešim veci za neho (tak som bola naučená pri predchádzajúcich mojich pomocníkoch).
Mne sa zas iba horko-ťažko privykalo na Ivorkovu jemnosť a starostlivosť. Kazila som mu, čo sa dalo. Ja byť na jeho mieste, tak ma dávno zjem na večeru. Ale zmiloval sa nado mnou všemocný čas. Všetko pomaličky dával do poriadku. Ivčovi došlo, že ja nie som a nikdy nebudem 100-bodovým trénerom, mne vliezlo do makovice, že Ivor nikdy nebude Ajkou a bolo.
Problémy úplne zrovnala zima ‒ taká ozajstná ľadovská. Strach o môj život ma pekne spacifikoval. Aká som zrazu bola Ivkovi vďačná, že sa môžem na neho úplne spoľahnúť! Ten lapaj to okamžite vycítil a mali sme vyhrané!

A akože je to s tou ľudskosťou? Ivor je jednoducho taký čarovný prútik. Stačí naň pozrieť, a z tej najtmavšej mrákavy je zlaté slnko. On to tak nejako na ľudí vie. Teda toľko obdivovateľov som nemala vari za celý život, čo on pozbiera za deň. To len počujem: Aký milý psík. To je krásavec! Jéj, aký poslušný! Pozri, ako pomáha, aký je šikovný... A o mňa nezavadí ani noha...

Aj počas Fašiangov sa nám (teda hlavne mladému pánovi) prihovorilo snáď celé preplnené námestie. Obdivovaniu, hladkaniu (pravdaže nie mňa) nebolo konca-kraja. Až som mala dojem, že hlavnou hviezdou námestia nie je basa, ktorú sme tam pochovávali, ale môj skvelý psí pomocník.

Ale nie! Mne celkom stačí, že Ivor je môj, že každé ráno vyjde slniečko aj pre mňa. Veď nedá sa netešiť, keď vás vedie taká veselá, šťastná, úžasná piesková kôpka hrajúcich žiliek so smejúcimi sa okáľmi, večne vejúcim chvostíkom, ten nádherný kľúč k ľudskosti, ku šťastiu. A môj svet nemôže byť sivý, smutný, škaredý ani keby som ako chcela!

Tak tento KĽÚČ som mala na mysli v názve môjho článku. Je naozaj najvzácnejší! Nevymenila by som ho za nič iné na svete! Normálne som často šťastná, že nevidím. Lebo taký kľúč je viac ako nejaké oči ‒ je mojou lepšou polovicou, výhrou, všetkým!

Môj život je také malé múzeum s rôznymi kľúčmi. Tento štvornohým je mojím najväčším pokladom. Ak sa vám podarí môj kľúč niekedy stretnúť, určite si spomeniete na moje slová a dáte mi za pravdu. Želám vám, aby ste vo svojom živote tiež našli ten pravý, najcennejší KĽÚČ k ľudskosti, ku šťastiu!

Napísala Ivetka Zbranková. Za fotografie ďakujeme Katke Bukerovej.