V roku 1991 Svetová federácia za duševné zdravie (WFMH) vyhlásila 10. október za Svetový deň duševného zdravia, s cieľom zvýšiť informovanosť verejnosti v otázkach duševného zdravia na celom svete. Prinášame Vám výpoveď našej klientky Moniky o živote so schizofréniou.

Predstavte si pacienta na psychiatrii, ktorý pôsobí krehko, zraniteľne s rôznym rozsahom narušeného vzťahu k realite, zaskočený svojou hlbokou skúsenosťou so psychózou. Po zvládnutí akútnej fázy psychózy odchádza domov do ambulantnej starostlivosti s množstvom nepríjemných symptómov, nejasnou predstavou ako ďalej. Často nejasné alebo aj neprijaté vysvetlenie psychiatra o chorobe, či poruche, ktorú práve prekonáva, udržiavajú jeho bezradnosť a izolovanosť. Podobne obchádza aj jeho príbuzný. Obaja sú so psychózou osamelí.

Samostatnosť, nie samota
Chýba ešte 444,04 €

Samostatnosť, nie samota

Dss-MOST, n.o.

Ľudia s duševnou poruchou žijú medzi nami a ich počet narastá. Pre niekoho každodennosť, pre iného výzva - nadviazať medziľudský kontakt, cestovať MHD či zmysluplne tráviť voľný čas. Pomôžme ľuďom s duševnými poruchami viesť samostatnejší každodenný život.

Na všetkých úrovniach chýbajú prepojenia: Pacient – príbuzný – psychiater – komunita. Práve preto vznikli sociálne služby pre psychiatrických pacientov, a vznikol aj náš Dom sociálnych služieb – MOST, n.o., ktorý je tu dnes už 23 rokov.

Predstavu o živote človeka s duševnou poruchou na Slovensku, Vám poskytne výpoveď našej klienti Moniky.

„Môj život s Diagnózou Schizofrénia"

„V lete pred desiatimi rokmi som sa prvý raz dostala na psychiatrické oddelenie, pretože môj život plný stresu, bolesti a trápenia vyústil až do straty záujmu o seba, o to, ako vyzerám, dokonca som nezvládla ani neustály plač mojej vtedy ročnej dcérky. Nedokázala som sa ovládať, bola som agresívna, zúfalá a zničená. Vychudnutá na kosť. Nemocničná váha po príchode na oddelenie ukazovala 52,5 kilogramu. Pri mojej výške 172 centimetrov žalostne málo. Po trinástich týždňoch som sa vrátila už aj z odporučeného doliečenia vo Veľkom Záluží späť do života v Bratislave. Ale doma sa mi nemal kto venovať, mama sa vtedy starala o moju dcérku, mladšiu sestru, aj o ťažko chorú babku, ktorú nakoniec doopatrovala. Moje kroky vtedy mali smerovať do ústavnej starostlivosti, ale nakoniec sa ma ujali starí rodičia z otcovej strany, hoci moji rodičia boli už dlho rozvedení.

Moja psychiatrička mi upravovala priebežne liečbu tak, aby som sa mohla opäť zapájať do života. Hoci to bolo zdĺhavé, v priebehu šiestich týždňov lieky zaberali tak, ako mali a ja som konečne prestala vyzerať ako mátoha. Kým som sa nezmierila so svojou diagnózou, nechcela som počuť o žiadnom dennom stacionári, či rehabilitačnom stredisku. Trvalo mi jeden a pol roka, kým sa mi moje aktivity, hoci prospešné, nezačali zdať nudné. Pochopila som, že potrebujem zmenu.

Pri najbližšej kontrole som poprosila pani doktorku, aby mi pomohla vybrať nejaké rehabilitačné stredisko. Jej jediná voľba bola Dss-MOST, n.o. Podľa nej to bolo, a stále je, to najlepšie, čo mi mohla odporučiť. A tak už takmer osem rokov navštevujem rehabilitačné stredisko, počas roku 2012 som mala možnosť pracovať aj v chránenej dielni a v novembri 2017 som po piatich rokoch opustila múry podporovaného bývania. A prečo som opustila pohodlie u starých rodičov? Uvedomovala som si, že oni sami budú časom potrebovať pomoc, a nie starať sa o mladú babu, ako ja. Tá skúsenosť mi veľmi pomohla v súčasnom živote. Nešlo len o to, ako získať pôvodné návyky v starostlivosti o seba a domácnosť, aby som ich zvládla bez pomoci. Prať, variť, upratovať, to bola tá jednoduchšia časť. O čosi ťažšie to bolo s peniazmi, teda som si potrebovala vytvoriť rozpočet, aby som mala v prvom rade uhradené finančné záväzky ako nájom, výživné, pravidelne dobitý kredit a zaplatený poplatok za rehabilitačné stredisko. Zvyšok ostal na bežné potreby každodenného života. Ale čo mi dalo najviac, boli vzťahy. Nie vždy jednoduché, ale s pomocou asistentov a psychoterapie som sa naučila dôverovať nielen iným, ale aj sebe, spoznať ich, rešpektovať ich potreby a vyjadriť tie svoje tak, aby nevznikali konflikty.

Od Decembra roku 2015 mám aj trvalé zamestnanie. Ale stále chodím aj do rehabilitačného strediska, hoci len raz do týždňa. Prečo? Pretože rehabilitačné stredisko poskytuje nielen priestor a čas na vytvorenie a udržiavanie denného režimu, ale aj možnosť vybrať si z rozmanitých dielní, kde si v pohodovej atmosfére, často plnej zábavy môžem rozvíjať svoje kreatívne JA. A rovnako ako podporované bývanie, ma naučilo veľa o vzťahoch, keďže sa tam stretávame mnohí ľudia s podobnými diagnózami. A sem-tam sa stane, že niekto spozná svoju spriaznenú dušu s rovnakou diagnózou.

Život máme len jeden. A tak, či už s diagnózou, alebo bez nej, musíme ho žiť najaktívnejšie, ako sa dá." Monika Csölleová

Pripravili: Tatiana Rybecká a Zuzana Zatloukalová (Dss-MOST, n.o.)

Ľudia s duševnou poruchou žijú medzi nami, pomôžme im vyjsť zo samoty štyroch stien

Dss-MOST, n.o., prvý kontakt pre klientov a príbuzných, soc. poradenstvo, pracovník pre FR:
Ing. Zuzana Zatloukalová, info@dss-most.sk, tel.číslo: 0911 404 656