„Čo by ste povedali na to, keby k vám zajtra do triedy prišiel žiak bez rúk?“ opýtala som sa šiestakov na škole v Malackách.

„Fuuuuj! Nie, to by sme nechceli!“ zaznelo z triedy.

Chceme viac vnímavých škôl na Slovensku
Chýba ešte 1 630,44 €

Chceme viac vnímavých škôl na Slovensku

Od emócií k poznaniu - EDUMA

Na Slovensku narastá počet mladých ľudí, ktorí sa strácajú v spleti rýchlo sa šíriacich informácií. Vplyvom sociálnych sietí, niektorých mediálnych obrazov i výrokov politikov často preberajú názory, ktoré sú mnohokrát extrémne zamerané voči ľuďom s odlišnou rasou, etnicitou, s ekonomickými a sociálnymi problémami. Ukazuje sa, že len teória na školách a dobré výsledky v testovaniach nestačia. V Edume učíme cez príbehy a našou snahou je sa dostať do všetkých kútov Slovenska.

„To musí byť asi nechutné,“ ozval sa ďalší.

„Taký by k nám nemohol chodiť do školy,“ povedal tretí. Spolužiak bez rúk by vraj išiel do osobitnej školy, kam chodia „hlúpi“.

„Veď on nemôže písať,“ naliehal.

Prekvapilo ma to.

Napriek tomu, že ich slová boli tvrdé, všetky ich názory padali v dobrej viere. Nebolo z nich cítiť nenávisť, skôr to bola detská nevedomosť. Cítila som, že sú otvorení dozvedieť sa viac a nestoja si tvrdo za svojím názorom.

„Chceli by ste takého kamaráta?“ opýtala som sa ich.

Z triedy prichádzali neisté odpovede.

„Čo by ste povedali, keby sa vám narodil taký súrodenec – brat alebo sestra? Chceli by ste, aby mali nejakých kamarátov?“

Deti začali okamžite uvažovať. Aj nad tým, že by aj oni chceli takého kamaráta.
Keď som im dala za úlohu napísať na papier aspoň tri krúžky, na ktoré by Maťo mohol chodiť, niektorým žiakom to išlo ťažko. Mali problém napísať aspoň jeden krúžok. Aj keď, ako kamarátovi by mu veľmi radi pomohli.

Pustili sme si Maťov príbeh z Online živej knižnice. Žiaci pozerali jeho príbeh so zatajeným dychom a otvorenými ústami. Zachytávali každý detail. Príbeh sa skončil. Čas na reflexiu. Deti okamžite začali uvažovať inak. Začali navrhovať nové krúžky.

Žiačka, ktorá by Maťa poslala do osobitnej triedy, sa sama od seba začala ospravedlňovať. Silno reflektovala to, čo videla a počula. Šiestaci medzi sebou zanietene diskutovali o tom, ako je dôležité najprv niekoho spoznať, aby sme si o ňom vytvorili názor. Vyzvala som žiakov, aby mi skúsili ukázať aj iný príklad, ako by sme mohli rúcať stereotyp voči iným zraniteľným skupinám. Veľmi rýchlo padla téma Rómovia, voči ktorým by rovnako mali rúcať stereotypy.

Jeden zo žiakov sa prihlásil. Postavil sa a vyzval všetkých spolužiakov, aby skôr, než začnú odcudzovať nejakého Róma, ho radšej predtým spoznali. Ostatní mu prikyvovali. A v tejto atmosfére sa zrazu zdvihla ďalšia ruka a pre mňa prišiel najinšpiratívnejší moment tejto hodiny. Žiačka. Veľmi útla a jemná.

„Chcela by som sa k niečomu priznať. Včera som stretla v obchode jednu tetu. Mala šatku, lebo bola moslimka. Bála som sa jej, lebo som si myslela, že mi chce ublížiť. Ale teraz už viem, že nabudúce ju budem radšej chcieť najprv spoznať,“ povedala nahlas.

Povedala to sama od seba. Bez toho, aby sme hovorili o téme utečenci.

Dievčatko dokázalo samo od seba zareflektovať svoje predsudky, s ktorými bojovalo a tým nás všetkých inspirovať. Na jej príklade sme si ukázali ako sa im všetkým ako triede podarilo naučiť rúcať svoje stereotypy.

Zvedavosť detí neutíchala. Pýtali sa ešte rôzne otázky.

„Ako sa Maťo sprchuje?“

„Ako sa bez rúk dokáže najesť?“

Následne mu všetci písali odkazy plné obdivu, povzbudenia a vďaky za to, že ho mohli spoznať.

To všetko z diaľky sledovala aj ich učiteľka. Keď sme sa rozprávali po hodine, povedala:

  • Mladší žiaci sú otvorenejší a úprimnejší, viac dokážu meniť a vytvoriť si svoj názor
  • Bolo úžasne vidieť, ako sami zo seba ostali neraz prekvapení a otvorení meniť svoje postoje
  • Niektorí sa možno báli vyjadriť svoj názor, ale som presvedčená, že niečo v nich zarezonovalo

Som rada, že mysle detí ostali otvorené. Že sa nehanbili priznať si, že veci môžu byť aj inak. Som rada za ich zvedavosť a úprimnosť a otázky, ktoré kládli.

Anežka Karľa, EDUMA, n.o.